SMOLNÍK

(1773 Szomolnik, Smolnik; 1786 Smolnik; 1808 Szmolnik, Szomolnok, Smolnik; 1863 – 1895, 1939 – 1945 Szmolnik;
1898 – 1902 Zemplénszmolnok; 1907 – 1913 Újszomolnok; 1920 – 1939, 1945 – 1981 Smolnik)

Smolnik bol založený v údolí potoka, ktorý zo severu sa vlieva do rieky Cirocha v nadmorskej výške 425 m.n.m. Jeho chotár na severe hraničí s Poľskom a v týchto miestách dosahuje až 1012 m.n.m. Prvá písomná zmienka o obci spadá do roku 1568, kedy tamojší poddaní platili kráľovi daň od port (portou sa rozumie sedliacky dvor bez ohľadu koľko v ňom žije rodín). V tej dobe však dedina už jestvovala. Geopolitický dedina podliehala Humenskému panstvu. Od polovice 17.storočia Drughetovci dedinu zálohovali Sirmajovcom a Revesovcom. V roku 1588 boli tunajšie domácnosti zdanené od jeden a pol porty. Roku 1600 tu stalo 9 zdanených domov, ktorých majitelia hospodárili na celých usadlostiach.
Smolnik
V 1657 roku tu boli 2 šoltýstva, ale patrili už 6 šoltýsskym domácnostiam ktoré vlastnili 11 volov a 2 kone. V tom čase tu žila iba jedna poddanská domácnosť. Na ostatných piatich hospodárilo 19 domácnosti. Celkom tu žilo 20 poddanských domácnosti vo vlastných domoch. V následujúcich rokoch šoltýske domácnosti upadli na úroveň poddaných. V tej bola dedina tvorená 25 domami a mlynom. V tomto období došlo k zmene skladby povinnosti, zemepáni o naturálie stratili záujem a požadovali finančné dávky a roboty. Spolu platili daň vo výške 60 zlatých a robota pozostávala z poskytnutia 3 koscov a 10 žencov. V polovici 18.storočia sa počet domácnosti zmenšil na 19. 2 z nich hospodárili na ¼ a 17 na 1/8. Štvrtinová usadlosť pozostávala z domu, záhradky a 6 b.m. (bratislavských meric). Lúky v Smolniku neboli. Dávky narástli na 100 zlatých a roboty na 4 koscov lúk,10 žencov obilia a 15 zberačov hrozna s jedným štvorzáprahovym povozom.
Zavedením Tereziánskeho urbára bola obec zaradená do 3.triedy, pričom do sedliackej usadlosti okrem domu, dvora a záhrady patrilo pole v rozsahu 24 jutier. V roku 1774 stúpol počet sedliackych domácnosti na 30 a šesť násobne sa zväčšil rozsah obrábaných poli. V roku 1787 žilo v Smolniku 274 obyvateľov. Po zavedení tereziánskeho urbáru povinnosti smolničanov boli v podstate také isté ako v iných obciach, len im pribudlo odovzdávať od každého domu 6 funtov konopnej priadze.
Smolník okolo roku 1828 mal 20 obytných domov urbárských poddaných. Okrem nich tu žili v ďalších 26 domoch neurbárski poddaní. V tej dobe tu žilo 345 obyvateľov. Kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi postavili v roku 1819.
Nástup kapitalizmu po revolúcii v r.1848 sa v Smolniku, tak ako aj v iných obciach hornej Cirochy prejavil najmä v poľnohospodárstve. Urbárska pôda bola oslobodená od feudálnych tiarch no ostatná nie. Začiatkom 50 rokov 19.storočia severovýchodnú časť Zemplínskej župy, postihla katastrofická neúroda a vplyvom degenerácie, hnilobe zemiakov, ktorá takmer vyradila pestovanie tejto plodiny v obciach hornej Cirochy. Nedostatok obživy a málo pracovných príležitosti donútilo obyvateľov Smolnika k emigrácii prevažne do Amerického mesta Binghampton, štát New York. Časť z nich sa vrátila domov, mnoho ich tam zostalo a založili si nové rodiny a domovy. V roku 1910 bolo v Smolniku 375 obyvateľov z toho 62 sa vysťahovalo do cudziny.
Egon Ervin KISCH
Prvá svetová vojna, tak ako i v ostatných dedinách hornej Cirochy priniesla hlad, biedu a smrť. Mužská populácia bola odvedené do armády a od Ruščanského priesmyku sa rýchlo približovala fronta. Vojnové udalostí sa obce po prvý krát dotkli v novembri 1914. Po druhý krát k Smolniku front sa priblížil vo februári 1915, keď frontová línia sa ustálila južne od Smolníka na čiare Borsuk – Magura. V tej dobe na pozície dorazil i 8 expedičný pražský zbor v ktorom slúžil i dobrovoľník, kapraľ Egon Ervin Kisch známi pod prezývkou zúrivý reportér. Vojnové zážitky zo sninského regiónu sa nachádzajú v závere denníka. Tieto ruské ofenzívy cez Karpaty boli jediným priamym kontaktom slovenského územia s frontom prvej svetovej vojny. Kischov vecný opis bezprostredne prežívaných udalostí v miestach, ktorými prechádzal - Kolonica, Ladomírov, Snina, Stakčín, Pčoliné, Smolník, Veľká Poľana - ojedinelým spôsobom dopĺňajú regionálne dejiny Sniny a okolia.
Vo februári 1915 dorazila Kischova armáda do Sniny. Novinár si o tom poznamenal: "Snina je zničená a vyplienená. Obyvateľstvo oblieha poľné kuchyne a žobre o odpadky alebo trocha polievky, v obci je tiež plno chorých s omrzlinami". Pri Snine sa nebojovalo zblízka, rojnice boli od seba asi dvetisíc metrov, "ale horšie než strelné rany bolia omrznuté prsty na rukách a nohách". Zo Sniny postupovalo vojsko popri Ciroche na sever. Vojaci vedeli, že idú do bitky, niektorí sa radšej sami zmrzačili - nečakal ich však návrat domov, ale divízny súd. K stretu s Rusmi došlo pri obci Smolník. Tento boj sa Kischovi podarilo prežiť, nasledujúci deň - 18. marca 1915 - bol však preňho "najosudnejším v tomto vojnovom roku". Práve, keď vstúpil do budovy veliteľstva práporu, ju zasiahol granát. Črepiny mu rozťali tepnu na hlave a ťažko zranili chrbticu. V takomto stave Kisch postúpil cestu do Veľkej Poľany, kde bola poľná nemocnica. Túto anabázu nazval "krížovou cestou". "Jazda bola príšerná. Nárazom, ku ktorým dochádzalo pravidelne dvakrát za sekundu, by sme si ešte privykli, ale vozy sa šmýkali, narážali a kymácali.
Zapísal si do denníka Kisch. Keď nekonečnými serpentínami konečne dorazili do obce, v nemocnici nebolo miesto. Museli pokračovať ďalej - až do Stakčína. Tu Kisch dostal miesto v maltézskom vlaku a o piatej hodine ráno 20. marca 1915 po ôsmich mesiacoch najhroznejších útrap po frontoch celej Európy vyrazil na cestu domov. Tesne pred príchodom na pražskú stanicu Kich píše o pocite hanby, ktorý nedokázal potlačiť. Nedarilo sa mu totiž myslieť na mŕtvych a zomierajúcich kamarátov v Karpatoch, ale na obyčajné veci, ktoré ľudia robia v čase mieru a ktoré sa vo vojne zdajú tak neskutočné: "Pôjdem ulicami s ľuďmi bez toho, že ma zasiahne granát, bez toho, že na mňa vystrelia zo zálohy, budem jesť z taniera, dostanem k mäsu múčnik, bude pri mne sedieť matka a celý byt bude môj, nebudem už ušpinený kaprál, potuľujúci sa okolo poľných kuchýň, aby ulovil niečo z odpadkov, budem ležať v posteli a čítať knihy a snáď budem bozkávať dievčatá, sedieť v kaviarni a hovoriť s priateľmi...".

Egon Ervin KISCH
Smolnik    Smolnik
Ruský vojnoví zajatci v Smolniku
Vojenský cintorín v Smolníku
Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky nenaplnil očakávania miestneho obyvateľstva o zlepšení životných a sociálnych podmienok. Vzniknutý štát i napriek tomu, že znárodnil závody a iné výrobné prostriedky, po Rakúskej monarchii zúboženým obyvateľom vojnou postihnutých oblasti ničím nepomohol. Historické cesty na Halič boli uzatvorené a vo výkone štátnej správy maďarský jazyk nahradil česky. Po vypuknutí hospodárskej krízy, opäť vypukla emigrácia do Brazilie, Ameriky, Francúzska a Belgicka.
Smolnickí rekrúti

Smolnickí rekrúti
Ráno na Veľký piatok 15.marca 1939 prišli do obce z Veľkej Poľany v čiernych uniformách, ozbrojení štyria maďarskí žandári-pirkoší. Na hlavách mali čierne klobúky, v ktorých boli zastrčené čierne kohutie pera. Tým dňom začala okupácia Podkarpatskej Rusi. Neskôr do obce došlo aj maďarské pohraničné vojsko zo Zvaly. Jedným z prejavov odporu bol masový útek obyvateľstva do ZSSR. Na jeseň roku 1939 o útek za hranice sa pokúsili títo obyvatelia obce: Štefan Butala, Vasiľ Butala, Andrej Dzuba, Vasiľ Hričko st., Vasiľ Hričko ml., Štefan Hamár, Štefan Lipa , Štefan Koribanič, Juraj Margitán, Štefan Popovič, Juraj Labanc, Ján Ruščanský, Vasiľ Sivák. Prechod maďarsko – poľských hraníc sa im podaril, ale dostali sa iba do poľského mestečka Sanok Tam ich nemeckí vojaci chytili a po výsluchu vo väzení ich odoslali na nútené práce do Nemecka, odkiaľ sa im v roku 1941 podarilo utiecť späť to rodnej obce.
V susednej obci Veľká Poľana bola zriadená pekáreň a štátny obchod zmiešaného tovaru “Hondya“, ktorý v počiatočnom období bol veľmi dobré zásobovaný potravinami, šatstvom a topánkami. Tak ako sa ekonomický vyčerpávalo Maďarsko, tak viazlo zásobovanie a tovaru ubúdalo čím ďalej tým viac. Obyvatelia si pomáhali ako mohli. Niektorí pytliačili, iní  sa zaoberali pašeráctvom. Do susedného Poľska pašovali maďarský tabak, odtiaľ prenášali šatstvo, textil, obuv (dreváky) a potraviny. Pytliactvo a pašeráctvo maďarskí žandári a vojaci surovo potierali. Zvlášť veliteľ pohraničnej posádky Molnár. Do školy bol zavedený rusínsko - maďarský vyučovací jazyk. Chlapci od 15 rokov boli nútení zúčastňovať sa predvojenskej výchovy v polofašistickej organizácii tzv. "Levente”. Obec patrila do okresu Veľký Berezný. Notariát, pošta a žandárska stanica boli vo Veľkej Poľane.  Notárom bol Juraj Kerpelessy. Gr.kat. farský úrad bol v Zvale. Farárom bol Lujezo. Od začiatku maďarskej okupácie až do r. 1941 obecným richtárom  bol Andrej Ruščanský-Cap. Po ňom richtársky úrad (byruvstvo) prevzal Peter Butala č.d. 40. Ten richtároval (byroviv) až do oslobodenia obce 1944 roku. V 1939 roku prebehla v obci mobilizácia a do maďarskej armády boli postupne povolaní všetci vojaci v zálohe do 45 rokov. Niektorí z povolaných obyvateľov obce, už pri prvom stretnutí sa so Sovietskou armádou dobrovoľne a bez jediného výstrelu dali zajať (Michal Janko, Štefan Hamár). Vasiľ Butala pre nespoľahlivosť bol z frontu odvolaný, odzbrojený a odoslaný do koncentračného tábora.
V druhej svetovej vojne ako vojaci maďarskej armády padli títo obyvatelia obce: Juraj Hričko (Onduv), Štefan Jevčič, Štefan Koribanič, Andrej Ruščanský – Cap, Juraj Surinčák. Život obyvateľov bol zo dňa na deň horší a horší. Maďari rekvirovali od roľníkov všetky poľnohospodárske výrobky. V júni 1944 r. všetko civilné mužské obyvateľstvo bolo prinútené zúčastňovať sa opevňovacích prác v Karpatoch. Majitelia konských záprahov museli dochádzať so záprahmi až do Soli okr. Veľký Bereznyj. Boli to : Ján Jevčič st., Mikuláš Jurcák, Andrej Kučala, Andrej Hamár, Ján Oharčák.6, Štefan Burganič, Mikuláš Butala. V auguste 1944 prišli do obce nemeckí vojaci. Ubytovali sa v domoch a stodolách.
Koncom septembra 1944 r. bola obyvateľstvu obce nariadená evakuácia do Sobraneckého okresu. Iba mala časť obyvateľstva uposlúchla toto nariadenie. Väčšina obyvateľstva s najnutnejšími vecami a zbytkom dobytka ušla do lesov "Za Borsuku". Tam si vykopali úkryty v ktorých v biede a strachu prežili do oslobodenia obce. Starí a nevládni obyvatelia ostali doma ukrytí v pivniciach. Ponechaný majetok zostal na pospas nemeckej armáde, ktora čo len mohla rozkradla a spustošila. V októbri r. 1944 prepukli zúrivé boje, ktoré trvali takmer šesť týždňov.
Počas týchto bojov bolo do základov zničená skoro celá obec. Zo 69 domov zostalo iba 15 domov, aj to na 80-90 % poškodených. Kruté boje druhej svetovej vojny nielenže do základov zničili celú obec, ale vyžiadali si aj životy dvanástich civilných obyvateľov obce: Vasiľ Butala, Juraj Bunganič, Vasiľ Bunganič, Eva Bunganičová, Juraj Jevčič, Mária Hamárová, Anna Lipová, Michal Marunič, Anna Maruničová, Michal Rudžík, Zuzana Siváková, Fedor Sivák. Juraj Hudák a Štefan Sivák boli zranení.
Obec bola oslobodená dňa 26.októbra.1944 (na Pokrovy) sovietskymi vojskami 4. ukrajinského frontu. Počas týchto bojov v katastri obce padlo 992 sovietskych vojakov, ktorých tela v 1946 roku boli vykopané z provizórnych hrobov, uložené do drevených truhiel a pochované na vojenskom cintoríne sovietskych vojakov v Michalovciach. Vojaci, ktorí zomreli v poľnom lazarete, pôvodne boli pochovaní na obecnom cintoríne pri kostole. Medzi nimi bol i vojak Červanej armády Vladimír M.Karanda, pochádzajúci zo Simferopoľa, Krymská oblasť, USSR. Jeho matka Feadozia Epifanovna Karandová dva razy navštívila našu obec a to v roku 1960 a v roku 1961.
Po oslobodení do obce v obyvatelia žili vo veľmi úbohých pomeroch. aj po päť rodín bývalo v týchto pätnástich úplne nezničených domov. Niektorí obyvatelia žili v zemľankach, iní v pivniciach. Okrem hladu sa prihlásil i týfus. V radoch 1.československého armádneho zboru utvoreného 10.apríla 1944 v ZSSR bojovali:
Štefan Hamár st, narodený 5.septembra 1913 v Smolníku,
Štefan Hamár (Popík), nar. 22.júna 1922 v Smolníku,
Michal Janko, narodený 6. februára 1905 v Smolníku ,
Všetci sú nositeľmi viacerých vojenských vyznamenaní. Slovenského národného povstania sa zúčastnili Juraj Bunganič a Juraj Hamár.
Obyvateľstvo obce aj po oslobodení ťažko znášalo kruté následky druhej svetovej vojny. Nielen že naň doliehal hlad, chlad, bieda a nemoce, ale na každom kroku číhala ešte na nich aj smrť. Bojujúce armády zanechali po sebe v katastri obce veľa mínových polí, nespočetné množstvo vojenskej munície a výbušnín. V dôsledku nevybuchnutej vojenskej munície boli ranení títo obyvatelia: Juraj Babčák, Vasiľ Bunganič, Vasiľ Butala, Anna Čornaničová, Michal Hričko, Michal Janko, Štefan Koribanič, Ivan Kučala, Anna Oharčáková, Jozef Sivák. Vasiľ Hričko bol usmrtený. Na odstraňovaní mín a ostatnej nevybuchnutej munície sa podieľali i vycvičení civilní obyvatelia, Vasiľ Sivák a pyrotechnici československej ľudovej armády spolu s pyrotechnikmi Krajinskej správy VB z Košíc kpt. Mital, kpt. Šemetkovský a kpt. Kosť.

Zásadný prielom v živote obyvateľov Smolníka nastal až po oslobodení obce Červenou armádou. Počas oslobodzovacích bojov obec utrpela takmer 90% straty na nehnuteľnom majetku. Straty na životoch a utrpenie ľudu sa nedá vyčísliť. Zo 400 obyvateľov ostalo 198 bez prístrešia. Významnou udalosťou v obci bolo i zavedenie elektrickej energie v roku 1958. Obnovenie zničených domov, vybudovanie ZŠ 1-4 v ktorej dlhu dobu pôsobil pán učiteľ Kira ,ako i nového pohostinstva s predajňou potravín Jednota.
Základná škola 1–4 ročník  Základná škola 1–4 ročník
Tradičné hospodárenie na pôde nedávalo predpoklady pre zabezpečenie vzostupu poľnohospodárskej výroby a zaistenie primeranej životnej úrovne obyvateľov Smolnika. Zavedením elektrickej energie a priemyslu do Sniny sa vytvorilo množstvo pracovných príležitosti v strojárstve,stavebníctve alebo v prevádzkarni MNV.V Smolníku bola zriadená v roku 1970 prevádzkareň, ktorá bola zameraná na výrobu brezových metiel, nasad do lopát a krompáčov. Skoro každý dvor v dedine bol premenený na výrobnú prevádzku kde okrem deda, babičky, otca i matky boli zamestnané všetky osoby žijúce v tomto príbytku. Poľnohospodárstvo, ako dlhodobí prostriedok obživy sa dostával na vedľajšiu koľaj ešte pred zánikom obce. Najviac obyvateľov mal Smolník v roku 1930 a to 397. Bola to obec s rusinskym jazykom, i napriek tomu sa k slovenskej národnosti hlásilo 156 občanov a k urajínskej 41 osôb. V roku 1980 počet obyvateľov poklesol na 199 osôb.
V 1981 roku bol Smolník pričlenený k obci Stakčín a ako hovoria naši neprajníci po 418 rokoch vymazaný z mapy.
Hore  Hore