Akcie


Svetlá lesa

 ZVYKY A OBYČAJE NAŠÍCH PREDKOV:

                Naš kraj ešte za čias naších dedov a babičiek prekypoval bohatými zvykmi a obyčajmi,ktoré okrem cirkevných obradov boli hlavnou formou zábavy a rozptýlenia.Bohužiaľ do čias nášho detstva sa ich prenieslo žalostne málo a aj na tie sa po rokoch života mimo obec takmer zabúdlo.Nebolo by marne si ich na tejto stránke pripomenuť.

1.) Roždestvenni svjatky./Святый Вичур./ ( Článok spracoval a zaslal pán Dušan Hirča)

                Roždestvenní svjatky(Vianočné sviatky) sa v našej dedinke začínali  28.11. každého kalendárneho roku pôstnym obdobím, ktoré trvalo skoro 5 týždňov v obrade Východného Ritu, oproti 4-vor týždňovom advente ktorý je príznačný pre západných kresťanov(Rimokatolikov). Celé toto obdobie sa nieslo v duchu radostného očakávania „Kračuna“, to je dňa pred „Roždestvom Christovym“ ( Narodenie pána) známym aj ako „Svjatyj večur“ (Štedrý večer).

                  Ako prvý sviatok, ktorý v našej dedinke  súvisel s Vianocami bol sviatok zasvätený Svätému Andrejovi prvozvanému učeníkovi nášho  Pána Ježiša Krista, Na tento deň sa viaže tiež pekný zvyk.

                  Nasledujúci oveľa vyznamnejší bol sviatok Sväteho Mikuláša, Biskupa z Mesta Miry, ktorý pomáhal chudobných, tým, že v prestrojení im vhadzoval do okien  finančnú pomoc. Z toho vznikla tradicia na Mikuláša dávať do okien obuv.Takýto pekný zvyk sa v nešej dedinke zachoval i do naších mladých čias a oči nám svietili neskonalým šťastím keď sme v bezchybne vyčistených topánkach našli kúsok sladkého potešenia. Pravdaže našli sa i take topánky v ktorých bol popol,uhlie zhnilý zemiak či drevená palica a to bolo zle znamenie. Ako detí sme tomu dlho verili a s bližiacim sa sviatkom sme čoraz horlivejšie spievali pieseň"Oj chto,chto Mikolaja ľubiť,oj chto,chto Mikolaju služiť,tomu svjatyj Mikolaj...."

                   Duch vianočných sviatkov bolo cítiť  Spominám si,že u nás,niekedy v 60-tich rokoch minulého storočia riaditeľ tunajšej základnej školy pán Michal MOCHNACKY  organizoval v kultúrnom dome Mikulášsku besiedku s následným odovzdávanim darčekov.Rodičia zabalili darčeky s menami a ten to potom rozdával v Kultúrnom dome za veľmi malých dušičiek detí, ktoré sa balí ako ohodnotí ich správanie po dobu celého roka. Biskup Mikuláš bol autentickou historickou postavou, pilierom kresťanstva nie biznisu dnešných Vianoc. Čaro Vianoc spočívalo  aj spočíva v duchovnom obrodení každého z nás.Aby v našom srdci sa  narodil Ježiško,a nielen narodil, ale aby aj konal, len mu to musíme umožniť.Veď náš Hospoď sa nevnucuje,ten iba klope na naše sŕdcia a čaká odpoveď.Vianočné sviatky v našej dedine boli sviatkami duchovného zmierenia a  pokoja nielen  v našich rodinách, ale i v celej dedine.

                    Ale poďme k vlastnému prežívaniu sviatkov v tom čase, ktorý sa pokúsim opísať, radosť v očiach deťí, ale aj ich rodičov bolo vidieť už pri zdobení vianočného stromčeka, ktorý sa spravidla na hornom konci dediny zdobil až na štedrý deň doobeda(vzhľadom k dĺžke obci len po hlavnej ceste 3.100m + bočne ulice, obec bola rozdelená nižný koniec t.z.v Plaj, stredná časť bola „Seredňane, horný koniec „Vyšňane“) a preto aj zvyky v jednotlivých častiach môžu byť odlišne. Potom k samotnej príprave, pečeniu koláčov „darvačkov“ a jednotlivých jedál, ktoré ako som už povedal v nejakých maličkostiach sa líšili nie len takzvaným rozdelením obce ,ale aj domácnostiach, boli nevesty aj zaťovia z iných obci i krajov a každý niečo doniesol. Základom však bol, med, cesnak, chlieb, kapustová polievka s hubami, fazuľová kaša, trené pirohy plnené kapustou, bobáľky, kysnuté na vode miesené plnené „darvačky a kreple“(šišky) u nás tiež slane „Hrinky“ a kyslé ryby.

                      Skôr ako sa sadlo k samotnej večeri sa vykonávali stáročiami zaužívané zvyklosti a to, že gazda domu okrem toho, že dal dobytku v maštali (podľa evanjelia sa Ježiš narodil práve v maštali, pretože v hostinci nebolo miesta) išiel slamou obviazať ovocné stromy aby na druhy rok priniesli dobrú úrodu. Po skončení všetkých povinnosti vonku gazdu, išiel do domu, kde sa dokončovala príprava jedál s „zajdou“ (otiepkou) slamy s pozdravom „Christos Raždajetsia“ odpoveďou Slavyme Jeho“a potom nasledovalo, trochu slamy sa dalo na samotný stôl a prikryla vyšitým sviatočným motívom Vianoc, do ktorej sa „povereslom“ (zo slamy spravené súkaním niečo ako povraz) zviazali lyžica, vidlička a nôž dali pod obrus, aby sa rodina držala dokopy. Ostatná slama sa dala na podlahu, nohy stola sa obviazali reťazou, aby rodiny držala spolu, pod stôl sa umiestnil topor, všetci členovia domácnosti sa šli umyť aby boli očistený, zapálila sa svieca a každý stojac sa pomodlil spravidla „Otče náš a Bohorodyce“(Zdravas Mária) až potom sa začali podávať jedla, zhruba v poradí ako som vyššie uviedol no najprv bol prípitok, ktorý predniesol gazda domu. Pri samotnej večeri po namočení chleba do medu a spolu s cesnakom ako prvé jedlo zo zvyšku medu gazdiná namacajúc prst do medu, každému urobila krížik na čele, zo slovami aby vás ľudia mali radi ako med, pravdaže sa pri večeri nesmelo rozprávať aby sa ten, ktorý jedinec, alebo celá rodina nedostala do klebiet. Po večeri sa sfúkla svieca a každý sledoval dym, pokiaľ išiel hore znamenálo to, že o rok sa všetci zidu pri štedrovečernej večeri.Ak dým zo sviečky zahybál k dverám to nebolo dobré znamenie.Rituál Štedrovečernej večere bol zakovčený hádzaním orechov  do slamy na ktoré sa s džavotom  a radosťou vrhli deti.Dospeli a odrástle deti  a spievali koledy a očakavali príchod Betlehemcov.

 

Vo Viflejemi novyna, Diva syna povyla.....

 

                  Niektorí ľudia To vidia ako folklór, poprípade nejaké ešte pohanské zvyky, opak je pravdou. Isus Christos sa narodil v maštali na slame, preto slama, bol položený v jasliach pri ktorých boli domáce zvieratá, preto aj ich prikŕmenie medom a chlebom a cesnakom, ktorý aj dnes sa používa pri chrípke, vysokom krvnom tlaku, ako symbol zdravia. Tak ako bola spolu Svätá rodina až do verejného účinkovania Isusa Christa, tak zviazaný príbor a reťaz bola symbolom toho. Vojdenie gazdu do domu s pozdravom Christos Raždajetsja znamená pokus oznámiť členom rodiny novinu, ako Pánov anjel oznámil pastierom na púští pasúcim stáda oviec, „ Dnes v meste Davidovom v Betleheme sa vám narodil vykupiteľ Isus Christos a to vám bude znamenie nájdete v maštali dieťa povite do plienok položené v jasliach. Keď pastieri hľadali ako detí orechy sprevádzala ich hviezda. A našli všetko tak, ako im to anjel oznámil poklonili sa dieťatku chválili Boha „Sláva Bohu na výsosti na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle a čo sekera pod stolom pozemský otec Isusa Christa Sväty Jozef bol tesár a tomu remeslu sa vyučil aj samotný Hospoď Isus Christos. Po krátkej úvahe vidíme, že aj keď naši rodičia a prarodičia nemali vzdelanie, ale ich duchovný život v Duchu Svätom im dal porozumieť tomu, čo neskôr náš spasiteľ komentoval slovami.“Otče ďakujem Ti, že si vyjavil maličkým....“. V našej prekrásnej dedinke po večeri sa konala modlitba v cerkvi takzvane „ Zlate časy“ na ktorých sa zúčastňovali veriaci a so slzami v oku po predspeve popa „ Jelice vo Christa chrestite sja, jelice vo Christa oblekoste sja“ (Vy v Kristu pokrstený, oblečte si Krista“) a konajte tak ako Božský spasiteľ. Na Roždestvo Christovoj chodili u nás „ Betlehemci“ jedna partia vo hornej časti od chrámu a druha v dolnej časti obce, mladi ľudia, bola to mládež, ktorá nacvičila program vítania narodenia Hospoda Isusa Christa sa skladal z kolied. Okolo toho bolo že zábavy, keď čert dievčatá pekné ponatieral snehom, aby po celý rok mali pekné červené líčka, guba keď zo stromčeka kradol salónky, niekedy aj celý stromček prevrhol. Okrem iného to bol čas pokoja a návštev, preukazovania lásky k blížnemu svojmu, ktoré v dnešných časoch tak chyba.

                  Po „koľade“ chodili aj dospeli chlapi a spolu s finančným odnosom ktorý vyzbierali betlehemci všetko bolo darované na skrášlenie nášho Svätého chrámu. Sviatkovanie pokračovalo až do svätenia vody a druhého svätého večera, ktorý poniektorí volali aj babský.

                      My teraz zisťujeme o aké čaro a duchovno prichádzame, ale naša generácia to pozná, podrobné som to rozpísal skôr pre naše detí a ich detí, aby si ctili zvyky svojich otcov a dedov, nie je to rozprávka ako mi povedala jedna mlada pani. Záverom mi dovoľte nie len všetkým Ruščanom, ale aj všetkým ľuďom dobrej vôle, popriať Milosti pne a v láske prežite a požehnané vianočne sviatky.

                    Cristos Roždajetsja,... Slavime jeho!

BETLEHEMCI-БЕТЛЕНЕМЦІ. 

Neviem,či to bolo pravidlom i v iných dedinách z nášho regionu,ale v Ruskom vystupenie Betlehemcov patrílo k neodmysliteľnému koloritu Sjatoho večura.Vzhľadom k tomu,že naša obec bola dislokovaná na pomerne veľkom priestore,tak v dedine vystupovali dve skupiny Betlehemcov.To už niekde okolo Mikuláša sa dala dohromady parta študentov a pod vedením skusených osôb začali nacvičovať svoje vystupenia.Na nižnom konci to bola Nacja Nacina-Anastázia Pirošová a na vyšnom konci ulohu režisera prevzal Andrij Vušaluv – Andrej Koco.Nacvičovalo sa spravidla cez víkend v domoch učastníkov po očeredi.Nemala pozornosť bola venovala príprave kostýmov,palíc a kapličky s jasličkami.Betlehemské vystupenie sa zahajovalo na Sjatyj večur /6.1./ o 18.30 hod. Na nižnom konci u popisného čísla 1/Pacola/ a na vyšnom konci od kasarni.Na druhý deň poobede sa obe skupiny Betlehemcov zišli na miestnej fare,kde boli odovzdané vyzbierané finančné dary na cerkov.

Betlehemci

Betlehemské hry v Ruskom (vyšný koniec)

Obsadenie: 1.anjel/ангел/

                   2.anjel

                   dido – guba

                   3.pastieri

                   čert

Pred vchodovými dvermi počiatočný spev:

Roždestvo Tvoje Christe Bože náš, vosiav sja svit razuma i Tebi

poklaňatisia so vysoty Vostoka - Hospodi sláva Tebi.

Do dveri vchádza postava predstavajúca Anjela s pozdravom „Christos

Roždajetsja“ a slovami „Prijmejte Betlehemcu“, po kladnej odpovedí

nasledujepozvanie ostatnej družiny „ Bratia stupajte“. Okrem postavy

predstavujúcejčerta - pokušiteľa ktorý vonku naháňa dievčatá vchádza

celá družina. Guba siskrčmo ľahne na podlahu predstavujúc spánok Anjeli

na stôl pokladajú Cerkovcu,(model Božieho chrámu, kde uprostred v 

jasličkách leží novonarodený Isus Cristos)   postavia sa do polkruhu a

začínajú spievať, pritom do rytmu búchajú palicami na ktorých sú upevnené

zvonce.( opakuje sa pri každej koľadke)

1./Nebo i zemľa, nebo i zemľa, nyni toržestvujut,

   anhely i ľude, anhely i ľude veselo prazdnujuť.

   Chistos rodyvsia, Boh voplotyvsia, anhely spivajut,carije vitajut,

   pastiry ihrajut,poklon Mu otdajut, čudo, čudo povidajuť.“

2./Vo Viflejemi, vo Viflejemi,vesela novyna,

   čistaja, Ďiva, čistaja Ďiva, porodila syna.

   Christos rodyvsja,Boh voplotyvsja,anhely spivajut, carije vitajut,

   pastyri ihrajut, poklon Mu otdajut, čudo čudo povidajut.

3./Slovo Otčeje, Slovo Otčeje, vzjalo na sja ľilo,

   V temnotach zemnych, v temnotach zemnych, Sonce zasvitilo.

   Christos rodyvsja, Boh voplotyvsja, anhely spivajut,carije vitajut,

   pastyri ihrajut poklon Mu otdajut,čudo,čudo povidajut.

4./J my Roždenomu, j my Roždenomu, Bohu poklon dajme,

   Slava vo vyšnich – Slava vo vyšnich, Jmu zaspivajme.

   Cristos rodyvsja, Boh voplotyvsja, anhely spivajut, carije vitajut,

   pastyri ihrajut poklon Mu otdajut,čudo,čudo povidajut.

2.1./Nasleduje ďalšia koľadka

1./Koly jasná zvizda z neba zasvitila,

   Toďi Prečistaja Ďiva Syna porodila.

2./Jak ho porodila, tak Jemu spivala:

   Ľuľaj,ľuľaj,Syne Božij, bo ja by šče spala.

3./Počekaj Mamočko, odnu hodinočku,

   Doki ja Ti ne prinesu z raja pelenočku.

4./Z raja pelenočku, z Neba kolysočku,

   počekaj ňa moja Mamko jednu hodinočku.

5./Oj Synu muj,Synu či by Ty to zrobiv,

    Šče len jedna hodinočka, jak Ty sja narodyv.

6./ Mamko moja, Mamko, či bysj to virila,

    Ščo ja sttvoriv nebo j zemľu i use stvoriňa.

Čert stále naháňa dievčatá,

3.1./Nova radosť stala, jaka nebyvala,

nad vertepom zvizda jasná svitu zasijala.

2./De Christos rodivsja, z Ďivy voplotyvsja,

   Jak čelovik pelenami uboho povyvsja.

3./Anhely spivajut „slavu“ veličajut,

   Na nebesi i na zemli mir propovidajut.

4.1/ Anjeli sa obracajú na Gubu:

1./„Gubo , brate vstavaj, novu zvisť nam povidaj“.

2/ Guba vstava:

     "Šo vy mili bratia tak sja naľakali, šo v Roždenstvi Christa neslyšali“.

3/ V tom dobehne čert :

     "To nepravda šo hovorjať o tuj novyni, že ta hvizda jasná vsim nam

zasijala“.

4/ Guba zaútočí fyzicky i slovne na čerta:

      "Keď nepravda pomiriajem, jak je to dávno, od kotroho proischodiť

roždenstvo Christovo“.

5/ Čert zuteká vonku kde pokračuje v naháňaní dievčat, ostatní

     Betlehemci spievajú koľadku:

6.1/ "Radujme sja pastyri,pastyri spasiteľ narodivsja,

      kotoroho m ždali, m ždali,slavno dnes voplotyvsja,

      iz Ďivy prečistoj Márii presviatoj, krasnoj vo Viflejemi,

      Aleluja“.

2/ Prvý anjel začína koľadovať:

   Vinčuju Vam toho novoho narodženoho, kotoromu Anhely na

   vozdusi spivali.

   Slava vo vyšni Bohu a na zemli mir !

   Vynčuju Vam, žeby ste v šesťu, zdorovju proživali toty roždestveni

   svjatky a v tum nastavajuščum novum roci žeby Vam Hospoď Boh

   dav nmoho blahodaty u Vašomu domi. Christos roždajetsja !“

3/ V tom dobehne čert a začne:

   A ja vinčuju, vinčuju, že na pecu kolačiky čuju a v kredenci

   palinočku,nalijte nam po poharočku. Bo keď nam nedate, ta nas

   rozhnivate, všitky horci i misky potrepľu, šo za pecom i v 

   kredencu mate.

4/ Družina sa zbiera preč a na odchode spievajú:

      „Ďakujeme Vam za Vaši dary, šo ste nam daly, že by ste sobi

   za zle nemali, že ste nas krasno obdarovali. Tomu gazdovi sto

   hordovu vina a tuj gazdyni na ruky syna.“

7/.Úplný záver tvorí:

   Poďme pastuškove, bo čas prichodiť, bo naša hvizda uže zachodiť.“

       Nasledujú blahopriania cirkevných kuratorov, ktorí sú v doprovode

 Betlehemskej družiny.

Zo spomienok Ing. Jána Čornaniča do písomnej podoby spracoval Dušan Hirča.

                                             Christos Roždajetsja!

 

      Miasnici, velykyj pust, Velekdeň   /Велигдень/

(Fašiangy, veľkonočný veľký pôst, Veľká noc)

 

Naši otcovia, dedovia , by povedali, že boli „kurti miasnyci“ (krátke fašiangy), preto bude skoro „Velekdeň“ (Veľká noc). Preto mi dovoľte opísať zvyky našich predkov, ale aj naše počas uvedených dni. Je to vlastne obdobie od „Roždestva Christovoho“ (Narodenia pána Ježiša Krista), keď prestalo podľa cirkevného kalendára pôstne obdobie takzvaná „filipovka“, názov podľa Pánovho apoštola Filipa, ktorým sa začínajú „miastnici“, alebo fašiangy, cez ktoré sa takmer v každom dvore – gazdovstve konala zabíjačka, čas hojnosti, aká len bola dobrá osolená surová kožka, očistené po opálení a umytí ucho z prasaťa. Najchutnejšie na tom boli pražene „žumarky“ kúsky mäsa s kapustou a zemiakmi, pri čom samozrejme nesmela chýbať kresaná, rozumej hranatá fľaša z domácou pálenkou. V tu dobu sa konali i krstiny, či svadby, lebo krátke „miasnici“ značili skorý príchod Veľkonočného postu. Okrem toho gazdovia pre založenie dobrej úrody na jar vozili na saniach maštaľný hnoj na pole, dnes by sme povedali že ekologické hnojivo. Velykonnyj post u kresťanov východného, byzantského vierovyznania sa začínal už v nedeľu t.z.v. „syropostnou nedeľou“ u kresťanov Rímskeho západného obradu až popolcovou stredou. Veľkonočný pôst logicky nadväzuje a súvisí z pokrstením „Isusa Christa v rieke Jordan“, keď odišiel na púšť a 40 dni sa postil, ešte do jeho verejného účinkovania. Vo východnom obrade sú k tomu ešte prirátané tri dni „Christových strasti“ od zajatia Isusa Christa až po jeho ukrižovanie a uloženie do hrobu. Pred samotným „Velekdeňom je ešte týždeň vopred posvätenie „miňok“(bahniatok) ako spomienka na slávnostný vstup Isusa Christa tesne pred zradou a ukrižovaním do Jeruzalema. Spomínané Bohoslužobné motlitby „ Strasti Isusa Christa sa začinajú vo štvrtok takzvaný zelený, kedy sa zaroveň zaviažu zvony a pri modlidbach sa užíva iba „rapkač“. Vo veľký piatok najprísnejší pôst kresťanov sa pri strastných modlitbách ukladá symbolické Chritovo telo napisané ako ikona na „Plaštenici“ po obchodde pkolo Cerkvi do hrobu, kde zotrvá až do nedele do Voskresnej utrení“ ako spomienka keď ženy a potom apoštoli našli prázdny hrob a anjeli im oznámili, „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi, hľa podľa písiem tretieho dňa vstal z mŕtvych“. Vtedy kňaz konajúci Velekonnu utreňu spieva „Christos Voskrese, iz mertvych smertiju smeť poprav, isušči vo hrobi život darovav“. Vtedy sa rozviažu zvony a ich slávnostný hlahol dáva na vedomie, že „Isus Christos syn Boha živého vstal z mŕtvych“

Samotná príprava na pásku však trvala dlhšie a my detí sme sa už nemohli dočkať dňa, keď budeme môcť jesť posvätenú pásku, klobásu a domácu pekné vyúdenú šunku, ale aj syr či vajíčka, pravdaže nesmela chýbať cvikla s poriadnou dávkou chrenu. Pred každými Velykonnymi sviatkami sa v dome poriadne poupratovalo až to do tej miery, že sa izba – izby, vymaľovali na novo, vyšívali sa „porťata“ – vyšívané ručníčky na prikrytie košíkov v ktorých sa svätilo jedlo.

Na samotnú bielu sobotu sa poupratoval Boží chrám a pochmúrne bordové prestieranie a zákryty ukrižovaný Isus, platnom tej istej farby pred „krylosami“ sa odkryl, prestieranie na oltari a žertveniku, analojoch dostalo slávnostnú bielu farbu čistoty Isusa Crista, ktorý na seba zobral všetky hriechy sveta a z lásky k ľuďom sa za ne dal ukrižovať až na smrť a tretieho dňa podľa písiem vstal z mŕtvych, aby sme my ktorí sme boli s ním pokrstení v smrť, aby sme s ním slávnostné vstali z mŕtvych a mali s ním podiel už nie ako pohaní a hriešnici, ale ako Božie detí. Prípravy prebiehali aj doma, piekli sa pásky, maľovali vajíčka, robila hrudka zo syra, maslo, soľ, cvikla, klobása, údená domáca šunka čo všetko sa potom poukladalo do košíkov, tak aby jedla boli čo najkrajšie poukladane veď podľa toho bola hodnotená šikovnosť gazdinej, jednoducho povedané pripravovali sa košíky s jedlami, my detí sme mali radosť z nového „ancugu ( mužsky oblek) a topanok“ a všetko sa pripravovalo tak ,aby sa mohlo isť na slávnostnú Velykonňu liturgiu z posvätením jedál. Od „Voskresnej utrení sa už zdravilo „Christos Voskres a odpovedalo Vojistynu Voskres“, netrufam si urobiť preklad tohto pozdravu pre mladú generáciu do Slovenčinysnaď iba naznak(Kristus vstal z mŕtvych odpovedalo sa Vskutku vstal z mŕtvych) a tak im ho priblížiť. Po skončení slávnostnej liturgie kňaz za sprievodu procesijnho kríža a so zástavami vyšiel z chrámu a konal sa takzvaný „obchod“ obídenie kostola, kde na každej svetovej strane sa čítalo a číta aj dnes z Evanjelia medzi tým za hlaholov zvonov sa spievajú predpísané modlitby. Po treťom obchode sa zastavil pred dvermi a po krátkej modlitbe k požehnaniu darov a jedál pristúpil k samotnému posväteniu jedál po obidvoch stranách chrámu, odymením kadidlom a posvätením svätenou vodou. Po spresnení času konania sa „Velykonnoj večurni“ s „mirovaním“, všetkých prítomných tri raz požehnal naprestolným krížom s pozdravom „Christos Voskres“, na čo veriaci odpovedali „Vojistynu Voskres“ a pri treťom požehnaní už boli ruky na košíkoch a začali sa preteky kto bude skôr doma, ten skôr vraj skonči skôr poľnohospodárske práce. Lenže aj ženy a apoštoli po slovách anjelov utekali domov, kde boli aj ostatní zhromaždení zo strachom pred židmi, aby im oznámili, že Hospoď Isus Christos vstal z mŕtvych, preto to jednoznačne opisovať ako pozostatok z pohanského oslavovania jari ako to niektorí tvrdia neobstojí, nie len z dôvodu vieroučného, ale ako to uviedol vo svojich listoch svätý Pavol Ázijským cirkvám preniknú medzi Vás bludári. Po najedení sa detí šli na lúku guľať maľované vajíčka a samozrejmá poobede sa šlo na „Velykonnu večurňu“ kde ako som už spomenul pri opise Vianočných sviatkoch v našej dedine Ruské bolo zvykom, že krstní rodičia pred, alebo po skončení „večurni“ obdarovali svoje krstné detí, nejakým darčekom, spravidla to bola lopta nakopanie, loptička na gumičke, alebo ústna harmonika v kombinácii s nejakými sladkostiami, za čo sme boli neskonale vďačné a šťastne. Dievčatá poobede chodili po dedine spievali „kačkali“ a chlapci už kuli plány na oblievačku, ktorá sa začínala veľmi skoro ráno vo Velykonnyj ponedilok, dievčatá zas mali deň v utorok. Dobré oliata dievka v studenej vode, bola zdravá ako ta naša voda po ostatok celého roka. Po hojnosti sviatkov prišli obyčajné dni a spravidla vykonávanie jarných prác na poli, pre založenie novej úrody.

 

 

Sošestvije sviatoho ducha, Rusaľa,

(Zoslanie svätého ducha, Turíce)

 

 

            Väzení spoluobčania, vysídlenci z domova, pretože náš prekrásny rodný kraj, zarastá tŕním a burinou, nechcem aby takýmto tŕním a burinou zarástli aj naše srdcia, srdcia veriacich kresťanov, ale najmä srdcia našich detí, preto som sa rozhodol v krátkosti opísať aj nadchádzajúce cirkevne a kresťanské sväto, ktoré je po Veľkej noci najdôležitejším kresťanským sviatkom. Veď už sa Hospoď Isus Cristos, keď boli jeho učebnici zarmútení, keď prorokoval o svojom bolestnom odchode k svojmu Otcovi, hovorí“ Môj Otec Vám Vás nenechá ako siroty, ale Vám pošle nového Tešiteľa, Svätého Ducha“

            Skoro všetci poznáme aj Isusové slova“ kto by sa rúhal Synovi bude mu odpustené, kto by sa rúhal Otcovi bude mu odpustené, ale kto by sa rúhal Svätému Duchu tomu nebude odpustene ani teraz ani v budúcom veku“. Ako vidíte už zo samotných Isusových slov vyplýva akú dôležitosť prikladá Svätému duchu a jeho zoslaniu na apoštolov. Svätý apoštol Pavol vo svojích apoštolských listoch hovorí citujem“ Varí neviete, že ste nádobou Svätého Ducha“.

            Pravdepodobné väčšina praktizujúcich kresťanov vie ako došlo k zoslaniu Svätého ducha na apoštolov – Keď boli apoštoli zhromaždení a zamknutí v izbe zo strachu pred židmi strhol sa veľký hluk a u prostred apoštolov sa zjavil sám Hospoď Isus Christos a pozdravil ich Pokoj Vám a následné povedal“ Vari ste si nemysleli, že Vás ja a môj Otec necháme ako siroty preto prijmite to čo som sľúbil, Tešiteľa – Svätého Ducha a tu sa nad hlavami apoštolov zjavili akoby ohnivé jazyky.

            Ráno keď apoštoli vyšli do ulíc a začali hovoriť, každý zo židov ich počul rozprávať vo svojom jazyku a divili sa tomu, niektorí hovorili napili sa mladého vína. Tu podišiel apoštol Peter dopredu, pokynul rukou, aby si vyprosil ticho a začal rozprávať „ Muži a ženy Izraelskí, títo tu nie sú opitý, veď ešte je len osem hodín ráno, ale Isus Nazaretský, ktorého ste vy pribili na kríž, im dal svoju moc aby  svedčili, že tak ako je v písmach napísané Isus je Mesiáš a vy ho pribili na kríž a on tretieho dňa vstane z mŕtvych a tým svedči o Vašej víne“, mnohí zo židov sa ho pýtali čo mame robiť, aby sme sa zachránili a on odpovedal, dajte sa pokrstiť a uverte, že Isus Christos je syn Boží a Mesiáš v tu chvíľu, mnoho židov uverilo skrze jeho slovo.

            Chcel by som sa vrátiť k tomu “ kto by sa rúhal Synovi bude mu odpustené, kto by sa rúhal Otcovi bude mu odpustené, ale kto by sa rúhal Svätému Duchu tomu nebude odpustene ani teraz ani v budúcom veku“. Prečo také strohé a prísne slova, veď Pán Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.

            Vážení spoluobčania sestry a bratia v Christu, keby sme to previedli do slovníka dnešného človeka tak by to malo asi tento význam. Položme si otázku, čo to vlastné je to rúhanie sa proti Svätému Duchu – to je vážení to, že ak ktokoľvek z nás bude tvrdiť, ja nemám žiadny hriech, ja som nikoho nezabil, nikoho som neokradol. Prečo mám teda pristupovať k svätej spovedí? Je to sviatosť zmierenia sa so svojím Bohom. Každý človek je na tomto svete hriešny, azda okrem malého dieťaťa, ktoré bolo momentálne pokrstené a dedičný hriech prarodičov mu bol krstom odpustený a ak niekto tvrdí, že nemá hriech už v tej chvíli hrieší . Preto mu to nebude odpustené v tomto živote a ani v budúcom. Pretože sa sám dobrovoľne  nevyznal zo svojích hriechov a neprejavil nad nimi ľútosť,pokanie a odhodlanie v budúcnosti ich nepáchať znovu. Isus povedal, v podobenstve o márnotratnom synovi, stratenej drachme,či stratenej ovci, náš nebeský Otec má väčšiu radosť nad jedným navráteným hriešnikom ako nad stovkou veriacich, lebo tak ako otec povedal druhému synovi ktorý mu vyčítal, že tomu kto prehajdákal majetok urobil hostinu – „syn môj to všetko je tvoje, ale hľa tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol preč a vrátil sa“. Lepšie povedané tvoj brat hriešnikom bol a dnes kajúcnikom je, ktorý opäť našiel vieru v Boha,svojích otcov a dedov. Položme si otázku a úprimné si odpovedzme, koľko krát každý z nás denne znovu a znovu križuje Hospoda Isusa Christa svojimi hriechmi.No Boh má ľudí tak rad, že poslal svojho jediného Syna na smrť, aby každý kto v neho verí mal život večný.

            Apelujem na vás, seba, aby sme okrem toho, že veríme v  Hospoda Isusa Christa ako syna Božieho, vedeli a správali  sa tak,že Christos je zároveň cesta,pravda a život.

             Podľa Juliánskeho kalendára na pondelok 24.05. pripadá aj sviatok Cyrila a Metóda Slovanských učiteľov a vierozvestcov, tu chcem upriamiť pozornosť na  skutočnosť, že okrem Viery v živého Boha nám priniesli vlastné písmo a preložili služobno- obradné cirkevné knihy a spisy do reči Slovanov, ktoré pápež povýšil na štvrtý jazyk v ktorom sa mohli konať cirkevné obrady a de facto sa stal štvrtým svetovým liturgickým jazykom.Nechápem súčasných veriacich kresťanov,že sa hanbia za túto nabožensko-kultúrnu, historickú  skutočnosť.Mali by sme byť hrdí nato,že naši dedovia a babičky,matky a otcovia odolali tlaku nielen maďarizácie ale i iných snah o zmenu liturgického jazyka.Vďaka ním sa v našom nádhernom liturgickom stánku zasvetenom Roždestvu sv.Bohorodici až do vysťahovania obce zachovala staroslovanščina ako liturgický jazyk.Fenomen vedenia svätej liturgie v slovenskom jazyku už naplno zasiahol grécko-katolické kostoly a bohužiaľ slovenčina začina prenikať i do pravoslávnych cerkvi.Najväčším paradoxom v tejto oblasti je dedinka Topoľa ktorá dala svetu významného Rusinského buditeľa O.Duchnoviča,ale cela sa hlási k slovenčíne.Tu chcem pripomenuť jeho slova z   „ VRUČANIA“ Ja Rusín jest i budu ja rodylsja Rusinom, ja svoj národ nezabudu ostanusja joho virnym synom“.

            Iba ten národ si zaslúži lepšiu budúcnosť, ktorý sa nehanbí za svoju minulosť, ktorú nám majú ostatné národy čo závidieť, lebo naše aj dnešné liturgické slovo znie v jazyku najpodobnejšom Staroslovienčine. Prajem všetkým kresťanom bez rozdielu vierovyznania, ktorým sa náš Hospoď Isus Christos stal cestou, pravdou a životom

                                                      „Mnohaja i  blahaja lita“.

 Váš krajan Dušan Hirča.

 

                     ODPÚSTOVÁ SLÁVNOSŤ V RUSKOM

 

                                 "ВЫТПУСТ"

           

            Priateľa rodáci, okrem stretnutia sa najväčší počet rodákovstretávavo svojej bývalej obci Ruské počas odpustovej

slávnosti, toje nacirkevný sviatok„Roždestva Prečistoji Ďivy Márji“, ktorej bolzasvätenBoží chrám v Ruskom, teda na

chrámový sviatok podľaJuliánskeho kalendára dvadsiateho prvého septembra. Slova„odpustová slávnosť“,v niektorých

končinách„kermešalebo „hody“ v Česku „posvicení“. Položíl som otázku prečo práve„Odpustová“veď východná cirkev

byzantského obradu nepozná v tradičnejforme„odpustky“ako západná cirkev, ktorá pri podobnýchslávnostiach pozná inštitút

„Plnomocných odpustkov za určitýchpodmienok a to: Byť v stave posväcujúcej Milosti(vykonať sviatosťsvätej spovede a

prijatie svätej eucharistie) pomodliť sa„SlávaOtcu,Otče náš, Bohorodice „ na úmyselSvätého Otca, tútozvyklosť v súčasnosti

prebrala aj Gréckokatolícka cirkev.

            Ortodoxná Pravoslávna cirkev však túto zvyklosť nepraktizuje a predsa od nepamätí vekov sa v našich končinách,

ale aj v našej bývalej obci chrámovému sviatku a následnej hostine po liturgií sa hovorí

                                                  „ODPUSTOVÁ SLÁVNOSŤ“.

              Predsa aj vo východnej cirkvi byzantského obradu aj v ortodoxnej Pravoslávnej cirkvi sa to spája s odpustením

hriechov,Od nepamäti sa Boží ľud a putujúca cirkev s procesiami v hojnej miere zúčastňovala„odpustových slávnosti“, kde dúfal

v odpustenie hriechov, či obetovala ta ktorá osoba tento počin za zdravie a Božie požehnanie v rodine či získanie iných

„blahodati“,už len vychádzajúc z modlitby „Hospodi Bože moj, iz ľubvi k Tebi žertvuju Tobi vsi moji mysli,slova, dila i terpinija

na Tvoju boľšu slavu. Namirajusja zyskati vsi otpusty i vručaju ich v ruky Prablahoslavennoj Mariji. Vo východných

cirkvách jeveľký kultuctievania Bohorodičky ako spolu vykupiteľky, ktorá dobrovoľnespolupracovala na Božskej ekonómií

vykúpenia ľudstva, aby sanaplnilo proroctvo proroka Izarijaša „Hľa na Sijone počnepannaz ducha svätého“ ....Preblahoslovenna

Mária sa narodila Joakimovia svätej Anne a už v lone matky bola uchránená od prvopočiatku oddedičného hriechu, preto sa aj

v súčasnosti pri rôznych zjaveniachPresvätej Preblahoslavenej panny Marije, predstavujeako„Nepoškvrnené počatie“

(Neoskvernené počatije). Boh odpočiatku vekovvo svojom pláne spásy pre ľudstvo za matku svojhoSyna vyvolil jednu z dcér

Izraela židovské dievča z Nazaretu vGalileji pannu zasľúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozef a meno panny bolo Mária.

Otec milosrdenstva chcel,aby vteleniu jehosyna predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena(Eva)prispela k smrti,

aby žena ( Mária druhá Eva) prispela k životu.

                 Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa „bola od Bohaobdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“ Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti.A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery „Hľa služobnica pána,nechsa mi stane podľa jeho vôle! Otcovia východnej tradície nazývajúBožiu Matku „Celá sväta“ ( po grécky Panagia) . Mária je panna,pretože jej panenstvo je znakom jej viery, ktorá nebola narušenánijakou pochybnosťoua jej výlučného sa odovzdania sa do Božej vôle.Ona ako hovorí svätý Irenej,„poslušnosťou sa stala príčinou spásypre seba a pre celé ľudské pokolenie“.Preto viacerí dávni Otcovia vosvojom ohlasovaní rádi s ním tvrdia: „Uzol Evinej neposlušnostirozviazala Máriinaposlušnosť“ : čo zviazala panna Eva neverou,to Panna Mária rozviazala vierou. A preto pri porovnávaní s Evounazývajú Máriumatkou žijúcich a častejšie zdôrazňujú „ Skrze Evu mrazí po chrbte, veď náš chrámový a odpustový sviatok je z 

prisľúbeniasamotného Boha Otca v Starej zmluve, aby mohlavzniknúť nová zmluva, ktorá starú neruší, ba naopak potvrdzuje.

Aby sme spolu s evanjelistom svätým Jánom mohli povedať: „Napočiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.

Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a beznehonepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bolživot a život

bol svetlom pre ľudí.A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“.Toľko o pôvode chrámového sviatku.

            Teraz si opíšme niečo zo zvykov, ráno šli ženy na utiereň,po ktorej o dve až trihodiny nasledovala „Sväta liturgia“, na

ktorú prichádzali procesie z blízkych obciza spevu Mariánskych pesničieks nábožnou tematikou „O prizri Marije, Likuj,likuj

Marije „ a podobne,kde pred vchodom do svätého chrámu, spravidla slobodné dievčatás procesijným, krížom a dvomi bielymi

cirkevnými zástavami, prípadné modrými (Mariánska farba aj na prestieraní v chráme),vítaliprichádzajúcu procesiu

vzájomným ukláňaním sa, za hlaholovzvonov, popríchode všetkých procesií sa začala Svätá odpustováliturgia Jana

Zlatoustého,doplnená o tropare kondaky k chrámovémusviatku „Roždestva Presvjatoji Bohodice“. Po ukončí liturgie a 

odspievaní „Mnoholitstvija“ sa ľudia rozbehli akomravce a hľadali známych, blízkych rodinu z okolitých obci,ktorých pozývali na

odpustovú hostinu, ktorá sa v našich časoch skladala z tanierikaz pečenou,klobáskou a hurkou, doplnená zeleninovým šalátom, po

tomto nasledovala slepačia polievka, potom kuracina s ryžou, ďalšíchod tvoril zemiakový šalát s rezňom, pečený bôčik knedle a 

kapusta a samozrejmé záver tak ako i dnes tvorili holúbky (plnenýkapustový list s ryžou a mäsom v paradajkovej omáčke),

Samozrejmé zákusky a motor každej zábavy, niečo na rozvesenie duše i mysle „co še Vodka volá“,večer spravidla nasledovala

odpustová tanečná zábava,poviem Vám, že v Ruskom boli naozaj dobré tanečné zábavy nie je to nostalgické klišé starnúceho

deda,ale je to proste fakt. Vzhľadom k tomu, že ráno bolo treba nastúpiťdo práce, vtedy bola práca pre každého doslova

povinnosťou, ktobezdôvodné vymeškal viac ako tri pracovné smený, tak políciazačala šetrenie zapríživníctvo, preto si hlavne

mládež po tanečnejzábave,ktorá trvala do rána brali dovolenky. Dnes mnohí aj mladiľudia sú pod obrovským psychickým tlakom

bez práce, nepotrebnénikomu so svojím vzdelaním,vedomostiami a šikovnosťou. Poniektoríktorým práca smrdela v minulosti

smrdi aj dnes, to im však vyhovuje.

             Priatelia rodáci, to je to, čo mi od útleho detstva utkvelo vpamätí, je ženy a aj poniektorí chlapi modliaci sa vo vnútri

chrámu,zbýtok v tieni Líp v okolí chrámu preberali rôzne udalosti, ale hlavnebol tu pocit súdržnosti a spolupatričnosti, čo

dnešnému svetu chybaako soľ dobrému jedlu. Minulý rok som ho po dlhšom čase na našomodpuste zažil tu súdržnosť znovu, preto

príďte a vy nielen ku hájenke,

ale aj k nášmu Spasiteľovi , ktorý je prítomný v tajomstve eucharistiena oltári, tam, kde kedysi stál náš svätý chrám.

              Preto celý tento článok končím u východných kresťanovzaužívanou modlitbou srdca „Hospodi Isuse Christe Synu

Božijmilostivyj budi meni hrišnomu“.

 

                                       Sláva Isusu Christu Dušan Hirča

 

 Sviatosť Krstu - ХЕРСТИНЫ.

                   Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou

do života v Svätom Duchu, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Ním sme

oslobodení od dedičného hriechu a sme novozrodení ako Božie detí, stávame sa

Chritovmi údmi, sme začlenení do Cirkvi a chrámom Sviatoho Ducha. Krst sa tiež

definuje ako sviatosť zrodenia skrz vodu v slove. NášPán sa dobrovoľne podrobil

Jánovmu krstu, aby splnil „všetko, čo je spravodlivé“.Význam a milosť sviatosti

 krstu jasne vysvitajú z jeho obradov, ale aj Sám Isus prikázal svojím učeníkom

„ Choďte teda, učte všetké národy a krstite ich v mene Otca i Syna I Svjatoho

Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som Vám prikázal“.

                  Vo východných Cirkvách, byzantskej liturgií kňaz hovorí „Krsti sa

Boží služobník X. v mene Otca i Syna i Svjatoho Ducha“ vo Východnej Cirkvi

 byzantskej liturgií taktiež hneď nasleduje pomazanie olejom( myron), hneď po

 krste sviatosťou krizmácie (birmovania).Prax krstiť malé detí je od nepamätí

tradíciou Cirkvi. Preto tu dôležitú úlohu zohrávajú rodičia, pretože detí sa rodičia

 a aj krstní rodičia, pretože krst je sviatosťou viery a viera si vyžaduje spoločenstvo

 veriacich, aby sa krstná milosť mohla rozvíjať ich úloha skutočnou ekleziálnou službou.

                   Pri krste ma krstený biele rúcho(perinku, košieľku) čo symbolický

vyjadruje, že pokrstený si obliekol Christa a vstal z mŕtvych (hriechu) s Christom.

 Svieca zapálená znamená, že Christos novo pokrsteného osvietil. Pokrstení sú v 

Christovi „svetlo sveta“ Novo pokrstený je už Božím dieťaťom v jednorodenom

synovi. Môže sa modliť Božích detí: „Otče náš“.Východné cirkvi si uchovávajú

živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanskéhoživota a preto dávajú sväte

prijímanie všetkým novo pokrsteným a birmovaným a topamätajúc na slova Hospodá

 „Nechajte detí prichádzať ku mne! Nebráňte im...“

                    Vlastný obrad krstu spočíva v ponorení krsteného do vody alebo v liatí

 vody na jeho hlavu, pričom sa vzýva Najsvätejšia Trojca t.j. Otec i Syn i Svjaty Duch.

Tomu predchádza , keďže krst oslobodzuje od hriechu a od jeho podnecovateľa

diabla, nad krsteným sa vyslovuje exorcizmus, alebo viacero exorcizmov na čo

 kňaz ho pomaže olejom a vloží na neho ruku a on v zastúpený rodičmi a krstnými

rodičmi sa výslovné zrieka satana a nasleduje vyznanie viery. Ovocie krstu alebo

krstná milosť je bohatá skutočnosť. Obsahuje odpustenie dedičného hriechu a 

narodenie sa pre nový život, ktorým sa malý človiečik stáva Otcovým adoptívnym

synom (dcérou),Chritovým údom a chrámom Svjatoho Ducha.Pokrstený je tom

včlenený do Cirkvi, Christovho tela, a dostáva účasť na Chritovom kňazstve.

Už od dávna sa krst udeľuje deťom, lebo je Božou milosťou a Božím darom, ktorý

nepredpokladá ľudské zásluhy: detí sú krstené vo viere Cirkvi. Vstup do kresťanského 

života im zároveň otvára prístup k pravej slobode.Pokiaľ ide o detí, ktoré zomreli

bez krstu, liturgia Cirkvi nás povzbudzuje aby sme dôverovali v Božie milosrdenstvo

a modlili sa za ich spásu.

                   V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť

 to čo robí Cirkev a leje vodu na hlavu krsteného, pri čom hovorí „Chreščajetsja

Rab Božij X v meni Otca i Syna i Svjatoho Ducha Amiň. („Krsti sa Boží služobník

 „X“ v mene Otca i Syna i Svjatoho Ducha Amen.)Toto všetko čo som doteraz

povedal, by malo byť z viery v Trojediného Boha, pravdaže z hľadiska vierouky si

 nevyhradzujem pravo neomylnosti, ale takto som si to nejako zapamätal od svojich

detských rokov.

                   Teraz, ak dovolíte by som prešiel ku zvykom v Ruskom počnúc tým,

že pokiaľ dieťa nie je pokrstené, tak v našej obci sa traduje, že matka by sním mala

byť doma a nikam nechodiť a malo by ho vidieť čo najmenej ľudí. Ďalšou vecou je

samotné volanie za krstných rodičov, keď každé dieťa by malo mať druhých krstných.

Pri tom všetko sa pripravuje hostina. Krstným rodičom začína perné obdobie,

vzhľadom ku krátkosti času, zháňať nákupy a základom je kryžma, je to látka ktorá

sa dáva pri krste na bábätko a potom slúži na ušitie šatov, pre otca dieťaťa sa kupuje

nejaká, košeľa, alebo sveter, samozrejmé že pre krstňa sa kupuje od plienok všetko

košieľka, dupačky, perinka, fusak ba v niektorých prípadoch aj kočík, k tomu zákusky

torta v minulosti potraviny, dnes dárkový kôš. Krstiny sú spravidla v sobotu vyplýva to

 z minulosti, keď predtým boli v nedeľu, ale za socializmu sa v pondelok šlo do práce

a niekedy bola hlava ťažká.

                      Verte, že okrem tradičných jedál v našich čias ako zabíjačkový tanierik

ako predjedlo, kuraciny, bôčiku s kapustou a knedlikom, kočaniny (aspik z bravčových

nožičiek), v 60- tých rokoch už aj rezeň zo zemiakovým šalátom, pravda z domácou

majonézou na jeden žĺtok a téglik horčice vtedy bola v dvojdecových sklených pohároch

cela fľaša rastlinného oleja čo boli bomby na žlčníky. Ale boli tak aj iné fľaše na

rozohnanie bolesti žlčníkov, tuha domáca pálenka, ktorej recept pamätám aj dnes.

Veľký balík droždia,5 kg cukru a 5 litrov vody a po vykysnutí sa to prepálilo cez

 zariadenie na to uspôsobené pozinkovaný hrniec na vyváranie s dierkou na hliníkovú

rúrku omastenú a utesnenú kvasom s múky a vody tak bola utesnená aj pokrývká, cez

ktorú sa dal kutáč a priviazal sa k uchám hrnca aby nebodaj nevybuchlo. Chladenie bolo

 jednoduché rúrka stočená do špirály a ponorená do detskej vane zo studenou vodou,

ktorá sa obmieňala, pravda bolo treba dávať pozor aj na oheň a žandára a preto bolo

okno zakryte dekou. Pravda na hostine bolo aj pivo, pozadnejšie ako dorastenci sme mu

 hovorili Michalovský „kvíčak“. V 60 rokoch už najmä ti zámožnejší podávali aj medecínu

co še „Vodka vola a ak náhodou bola „Seliko“, tak to bol značka kvality. No a v 

minulosti pri dobrej hostine bola ako hovoril nebohý veľký slovenský umelec Jožko

Kroner niekedy aj „Kuca paca“. Druhý deň bol pravdaže každý pomerený a pretože

každé čudo trvá tri dní po troch dňoch sa o tom aké boli krstiny prestalo hovoriť a 

mamička konečné mohla so svojou ratolesťou medzi ľudí. No a vidíte či ten náš

Ruščanský zvyk, alebo dobrý vzduch nám pridali a aké pekné devy a ručí chlapi z nás

vyrástli, Samo Chalupka by povedal „ako by jedná mater mala“, alebo že by otec.

Záverom krstňaťu sa zaspievalo a zaprialo „ MNOHAJA I BlAHAJA lITA“ a my sa

k tomu pridávame.

 

         Spracoval: Dušan Hitča.

 

Svadba v Ruskom

Už dlho vo ne tkvie myšlienka opísať prekrásne ľudové zvyky aj pri takej to významnej udalosti ako bol priebeh svadby a svadobných obradov v našej Obci Ruské. V minulosti som opísal zvyky pri slávení cirkevných sviatkov, krstu po čom sa už vnucuje samotná myšlienka opísať krásu Ruščanského folklóru pri „SVADBE“.

Že v dedine bude svadba sme sa spravidla dozvedeli okrem živých miestnych rozhlasov aj tým, že oficiálne po Svätej liturgií v Božom chráme, kňaz vyhlásil na t.zv. oholoskach , Jánko Ivanuv bude dňa toho a to bude mati vinčanky(sobaš) s Mariou Vasiľovou a chto dašo proti tomu maje, ta naj to ohlasiť na fari do svaďby, ale bo naj o tum bude tycho až do smeti, alebo na viky. Toto sa opakovalo až tri raz po čom spravidla o týždeň bola svadba. Ďalším Rušťanským zvykom oproti iným obciam bolo, že rodičia ženícha a mladuchy spracovali každý za seba menný zoznam ľudí, ktorých chcú pozvať na svadbu a ich pozvaním bol spravidla poverený príbuzný alebo sused, ktorý bol známy pod menom zváč(teda dvaja z každej strany jeden) a keď pozýval tak hovoril Ja zváč nesú Vám koláč a pri tom ukazoval okrúhly koláč , Molodyj Vás prosiž raz Moloda druhyj raz a ja tretíj raz, že by ste sa nezvyšali a na našu svašbu pryjlši moldi i stari, respektíve tých koho pozýval.

Ďalšou dôležitou vecou bolo zabezpečiť starostu, a zástavníka, starostu spravidla robil pán Ján Čornanič Ruščanský krčmár, ktorý to vykonával nadnesené povedané ako druhé neplatené povolanie. Mladej generácií je to známe, niekde ho dnes volajú aj Starejší, ale zástavník to bola postava, ktorá všade chodila pred starostom a mala na drevenej valaške naviazané šatky (Darexovky, s Tureckym vzorom a musela si dávať pozor na tuto relikviu, aby jej ho niektorý družba neukradol – zobral. Lebo bolo sa treba vykúpi fľašou či dvoma. Význam tejto funkcie bude potrebné zistiť od starších občanov, viem iba to, že chodil pred starostom.

Rozdiel bol ešte aj v tom nevesta a ženích boli obidvaja z obce, alebo z inej obce. Zaujímavejšie

a farebnejšie vynikala svadba, keď obidvaja boli z obce, vzdialení od seba okolo 0,5 km. Typická

svadba 60- tých rokov v Ruskom začínala, že ráno o 8.00 hod prvý družba z prvou družkou (rozumej

družba a družička) volali ostatných družbov a družičky na 9,00 hodín na začiatok svadby. Ako bolo to

skoro z dôvodu, že bolo treba doniesť „barvinok“ (Zimozel) na uvitie venčeka a urobenie ružičiek

pre družbou, tak aby to bolo ešte do obedu, aby mladým v manželstve išlo len hore, ako slnko na

oblohe a dobré sa im rozrastal majetok. Po barvinok od suseda sa zákonité muselo isť hore obcou

v žiadnom prípade nie dole, po ktorý šli všetci družbovia s hudbou a spevom , Ať družba ja

družba, ťažka moja služba za dva ročky kosil za družbu sa prosiv“, fľašou pálenky pre

domácich,ale aj ostatných gazdov čo sa s poza plota prizerali.Prvý družba niesol vyšívaný

obrúsok (porťa) v ktorom bola červená niť s ihlou, nožnice na zrezania barvinku a kus chleba.

Museli si švihnúť, preto, že do obeda bolo treba uviť veniec a prípade odniesť kyticu do

mladuchya od nej doniesť pre mladého košeľu. Na barvinok už netrpezlivo čakali švašky (ženy,

ktoré vili veniec a pri tom spievali k tomu určene piesne).

PO donesení barvinku mladý si pokľakol na predtým položený na zem pod kolena starý kabát,

švašky začali viť veniec a družičky ružičky pre družbov, pri tom svašky spievali „ Kuriť sja

dražočka iduť furmany, klakaj Janču/Aňko pod zelenyj vínok“, a podobne ďalšie pesničky,

ktoré by mohla vedieť a doplniť staršia generácia ako som ja.

Po uvití venčeka sa mladý/á z otcom odobrali na dvor, tak aby bolo vidieť slnko a smere hodinových

ručičiek tak ako ide slnko po oblohe sa tri krát spolu zatočili a po každom zatočení mladý/á pobozkal

venček. To všetko magický malo zabezpečiť šťastne manželstvo kde všetko pôjde iba hore, aby

manželia moli majetní. Po tomto od ženícha sa partia družbou spolu so ženíchom vybrala k neveste

so svadobnou kyticou, ktorú odniesol ženích ako prejav lásky a oddanosti neveste a od nevesty si

doniesol košeľu s viazankou, ktorú si obliekol na sobáš s podobným významom. To všetko bolo

pravdaže za doprevadzania živej hudby, veselo spievali družbovia aj družičky. Pravda všetko sa to

muselo stihnúť doobeda, keď slnko vystupuje na oblohe ešte hore, lebo poobede sa už poberá

zapadať teda dolu s oblohy. Medzi tým družičky označili družbov ružičkami (pokrejdami) a spoločne sa zabávali.

Spravidla po obede a po rodičovskom požehnaní snúbencov sa spolu so svadobnými hostiami na

dojednaný čas sobáša, celý svadobný sprievod s hudbou a spevom vydal k miestnemu chrámu

Božiemu, kde buď sa sprievody predtým spojili ak šli z tej istej strany, alebo stretli až pred chrámom,

aby snúbenci mohli pred Najvyišim Hospodom Bohom uzavrieť manželstvo, kde po všetkých

predpísaných cirkevných obradoch kňáz vyslovuje záverečnú formulu asi v v tejto podobe Što

Hospoď Boh šočita,(spojil) čelovik nerozdiľaje, i idite v mír Božij napolňajte zemľu i

nesohrišajte, tak ako kedysi prvému Adamovi a Eve tiež Hospoď konštatoval idite v mír Božýij

i napoľňajte zemľu. Zvykom bolo , že nasledovalo poučenie pre novomanželov a bolo doslovne

povedané, že do Božieho chrámu sa nechodí iba sobášiť, krstiť, ale aj kvôli viere v Boha a jeho

Jednorodeného syna Hospoda Isusa Christa, ktorý prišiel na svet nie, aby svet odsúdil za jeho

hriech, ale vydal vlastný život za vykúpenie sveta od prvorodeného hriechu a hriechu vôbec, zostúpil

do predpeklia a vyzdvihol zomrelých dovtedy tam spočívajúcich. Ja si konkrétne z Ruského z jedného

sobáša pamätám kázeň vtedy mladého kňaza

o. Mikulaška, ktorý manželstvo prirovnal k počasiu raz je pekne, raz prídu chvíle pochmúrne ba aj

búrky a pritom poukázal na Biblický vyjav, keď apoštoli s Christom sa plavili loďkou na druhý breh

Genezaretského jazera a On vzadu na loďke usnul zdvihol sa vietor, vlny sa prevaľovali vez loďku,

vtedy vystrašení apoštoli Ho zobudili a hovoria „Hospody vari nedbáš, hynieme, On vstal a okrem

iného pohrozil vetru a búrke, ktorý sa utíšili a vlny ustali a nastalo ticho a pokoj a oni si hovorili, kto

to je, že aj vetru rozkazuje, aby aj mladomanželia v ťažkých chvíľach sa obracali na Chrita lebo On

povedal vy ktorí ste obťažení bremenom a nevládzete, prenechajte ho Mne, ja Vás odbremením a

Mne je Moje bremeno ľahké a prijemné. On môže utíšiť búrku v našom živote a tak ako opisujú

evanjelisti nastalo ticho a pokoj tak isto, iste to nastane aj rodine, ktorá žije s Chritom v Cristovi,

ktorý je cesta pravda a život.

Následné kňaz cez celý chrám vyvádza novomanželov vonku z chrámu, kde prijímajú gratulácie od

svojich blízkych, družbov družičiek a a svadobných hosti.

Pravdaže prípravy na svadobnú hostinu za počali dávno pred, bolo treba napáliť dostatočné

množstvo domácej pálenky, ti zámožnejší mali aj kupovanú z obchodu.

Pre zabezpečenie dostatku pálenky (samohonk) bolo treba v dostatočnej miere nakúpiť cukru a

droždia a rozdeliť po susedoch aby sa zarobilo na destilát a po vykysnutí ho vypáliť tak, aby ho

nevyňuchali príslušníci ZNB- hraničné oddelenie Ruské, najmä jeden ktorý v tomto smere bol veľmi

aktívny, no menovať ho nebudeme z etických dôvodov a samozrejmé zakúpiť aj celý 100 litrový sud

piva ako aj dostatok vína (malagela).

Potom sa zrezalo prasa aj teľa, doma vykŕmené, aby svadobní hostia mali dnešnými slovami

povedané ekologickú hostinu. Chody, ktoré sa podávali boli nasledovné: zabíjačkový tanierik ako

predjedlo

- dobrý mastný guľášový perkelt ako základ pod vypitie dostatočného

množstva alkoholu a piva

pečenie zákuskov(darvačkov) už od pondelka, aby bolo dostatočné množstvo na samotnej hostine,

ale aj na rozdávanie domov a pohostenie tých, ktorí prišli večer pozrieť svadbu.

Z svätého chrámu sa šlo na svadobnú hostinu v tu dobu sa to robilo doma v izbách a v stodole čiže

na „pelevni“, kde sa tancovalo a zabávalo. Po príchode na miesto hostiny sa spievalo z domu „do

cerkvi jeden a iz cerkvi dvaja, ľúba moja mamko tvoji obidvaja“. Starosta usadil hosti na

začiatku hostiny, nasledovali prípitky mladým s blahoželaním starostu a vyzvaním na prvý manželský

tanec. Nasledovala samotná hostina, so zvlažovaním hrdla, aby sa pokrm ľahšie kĺzal dolu hrtanom,

sled chodov bol prísne určený, ale ten som už opísal o niekoľko riadkov vyššie ,čo sa striedalo

z tancovaním pravdaže pri živej hudbe, či spevom hostí.

Počas toho po dojedení kuraciny sa na tanier darovali mladým peniaze, kde starosta to zdôvodňoval,

že náklady na novú domácnosť vratne detského kočiar sú vysoké, darovanie začínalo tak, že na

tanieri bol krajec chleba so zapichnutou mincou, čo znamenalo chlieb ako Boží dar a minca mala

zabezpečiť hojnosť pre daný pár.

Takto hostina pokračovala až do jednej hodiny po polnoci, keď začínal „Šorový (redový)“ tanec,

kolesa a že kočiar v mladej rodine budú potrebovať bolo viac ako iste, niekedy to už ani nebola

mačka vo vreci kupovaná. V tu dobu „šorový“ tanec tancovali iba príbuzní a blízky priateľa.

Kradnutie nevesty respektíve topánky po tanci to už je novší zvyk, alebo prenik iných zvyklosti čo

pôvodne nebolo, po tanci sa dali peniaze mladej ak ženích šiel za „prístaša“ a svokre ak mladucha

šla za nevestu. Po tom sa nevesta podrobila úkonu všeobecné známeho ako začepčenie nevesty,

v Ruskom tomu hovorili „poviazovania molodoji“, na znak, že už nie je dievkou, ale vydatou ženou

manželkou, tak, že pokľakla na ručník a krstná mama ako duchovná mama jej dala dole veniec aj so

závojom za spevu už spomínaných „svašiek“ takzvaného „latkania“ ktoré vyjadrovalo, že

z dievčaťa sa stáva žena, manželka nositeľka rodu.

Taktiež sa ženíchovi dala dole „pokrejda“ na ktorú pravdaže šikovná nevesta stupila, aby manžel bol

po zbytok života poslušný, pri tom sa spievalo „Už jem sja oženýv, už jem do parobčil už jem

svoj kalapok, už jem svoj kalapok na klinok zavesil na klinok na klinok na najvyššij kulok,

aby ľude znali, aby ľude znali, že ja ne parobok“.

Po tomto sa nevesta šla prezliecť do normálnych šiat a po tu dobu k mladému šli v prestrojení

všelijaké iné ženy s bábikou na rukách hovorili sme tomu (strašky),ktoré hovorili, že ich zviedol a že

je to jeho dieťa, pričom mu dávali bábiku na ruky, on sa on nich všelijako odťahoval, sácal ich od

seba až do príchodu už prezlečenej nevesty, ktorú samozrejmé prijal ako svoju bozkom. Po jej

príchode šli tancovať a samozrejmé zábava či svadba pokračovala až do bieleho rána.

V nedeľu sa pokračovalo t.z.v. poholodynami, kde sa volali ešte blízky príbuzní a susedia na

pohostenie, ktoré sa začínalo po obede a končilo večer, bola bujará a neviazaná zábava, niekedy

znarorňujúca aj priebeh „šorového“, ale pozvaní hostia na vlastný popud nikdy nezabudli zbierkou na

tanier obdarovať mladých zo slovami „dar ne velykj ňaj bude serečlyvyj“. A tak ako každá

správna hostina konči sa holúbkami tak aj svadobná hostina i samotné „poholodyny“ sa končili

„Mnoholitstvijem“

Do písomnej podoby spracoval: Dušan Hirča

                                                                  

Kalendár udalostí


<<   Apríl 2017   >>
Po
Ut
St
Št
Pi
So
Ne
     
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30

Príbuzné témy


Cintorín obce Ruské na
www.cisarik.com
Cesta domov