Akcie


Svetlá lesa

ŽILI MEDZI NÁMI:

Ján PAUCO (ІВАНДІК), Juraj ŽIGA (Юрко ЖІГУВ), Mikuláš MAKAJ (Микола МАКАЮВ), Michal MAKAJ (Мішко Макай), Juraj PAUCO (Юрко ПАВЦУВ), Spomienka na učiteľku - OSOBNOSŤ, Fedor LITIK (Федур ЛИТІКУВ)

 

 JÁN  PAUCO /ІВАНДІК/


                  K nezabudnuteľnému koloritu našej dediny a mojej mladosti patril Ján PAUCO,ktorý vstúpil do podvedomia obyvateľov obce s prezývkov "IVANDYK"

            Narodil sa 3.apríľa 1904 v rodnom dome,ktorý stál v miestnej časti Ruského zvanej Vasky za domom rodiny Anny Petruňovej. Neščastnou zhodou okolnosti jeho dom spolu s ďalšími troma vyhorel ešte pred 2.svetovou vojnou. Od tých čias sa z Jána Pauca stal bezdomovec.Bol vysokej  štíhlej postavy, čiernovlasy v tvári pohľadný.Proste pekne urastený chlap.  Menovaný mál dve sestry. Jedna bola vydáta za Černegu do Runiny a druha za Ivana BINDZÁRA. Hoci menovaný bol vychovaný a vyrastal v sedliackej rodine,kde sa obžíva zaobstaravala tvrdou prácou na prácu však zanevrel a tvrdošijne odmietal akukoľvek fyzickú námahu.

            Prírodou bol štedro obdarovaný zručnosťou a hudobným nadaním. Vyníkal v rezbárstve a  hre na husliach.Vedel majstrovským spôsobom odohrať spolu s cigánmi dedinsku svadbu na pelevni či gazdinkám vystrúhať bodňa, palačku alebo korýto.K fyzickej aktivite ho nedokázala rozhýbať ani prvorepubliková armáda,kde po vzniku Československej republiky bol povolaný k základnej službe.Po polročnom úsilí vychovať z neho oddaného obrancu vlasti bol suspendovaný a prepustený z armády ako absolutne neprispôsobivý a neovladateľný.Po tejto anabázi sa vrátil späť do svojej rodnej dediny síce pobledlý a vychudnutý no vyditeľne šťastný.Alkoholickým nápojom neholdoval a cigaretý odmietal so slovami:"Vhyň do pyska ja brati nebudu"Jedával spravidla iba to čo mu gazdinky ponukli.Vodu v zásade pil iba spod Hraba,ktorú si nosil v maličkej konvici.Kde spával to asi nik nevie.I napriek tomu,že žil samotárským a túlavým životom chodil vždy upravený a v čistom prádle.Dovolím si tvrdiť,že slova lekár a nemocníca boli pre neho cudzie.

              Niekedy v 80.rokoch minulého storočia mu bol pridelený od obce domček stará Bačovňa,kde určitý čas prebýval.Neskoršie mu bola v Snine pridelená garzonka o ktorej s obľubou hovoril: "Ty znaješ jak je tám dobri.Tam možeš spati i na diľu,len tak."Po krátkom čase sa vrátil späť do Ruského a uchylil sa do domu svojej netere Zuzany Š.A ako som počul,na sklonku jeho života ho pochytil neobyčajný pracovný zápal a aktívne sa zapojil do poľnohospodárskej činnsti.Dožil sa požehnaného veku.Po krátkej nemoci zomrel a so všetkými poctami bol bochovaný na miestnom Hramnyku.Česť jeho pamiatke. 

 

HORE

 

              JURAJ  ŽIGA/Юрко ЖІГУВ/

          Bol to nesmierne huževnatý,pracovitý a šikovný človek. Narodil sa 15.03.1904 roku vo Vaskoch v domčeku pod Jaruhou do ktorého pristal jeho otec Fedor  príslušník cigánskeho etnika. Matka Ancejka Petrušková pochadzala z troch sestier. Vlenyjka sa vydala do Tomana a Marejka do Fundaka-Hrica.

              Z dôvodu sirôtstva a prísunu pracovnej sily do hospodárstva sa jeho matka vydávala v 13-tích rokoch.Jeho rodičia mali celkom 5 detí.Ivana.zomrel na Podkarpatskej Rusi v 46-tom roku.Nášho Juraja.  Fedora,nevrátil sa z 1.svetovej vojny.Petera,ktorý bol českými financami zastrelený na Dube v katastri obce Veľka Poľana. Mimochodom Peter bol vynikajúcim strelcom.Presnu mušku udajne získal tým.že strieľal na prícestný kríž-rozpjaťja.A dcéru Helenu,tá sa však po prvej svetovej vojne vysťahovala do USA.Aby sa mohol osamostatniť, vydal sa do Ameriky za prácou.Tam však nedorazil a ostal vysieť v Belgickom prístave,kde si našiel prácu pri vykladaní lodi.V Belgicku pobúdol dva roky.

                 Po návrate domov sa oženil  s Helenou Lazurovou a za ušetrené peniaze si spolu postavili dom v Potučku pod Lupejkou.Hoci to bol človek vzrástom neveľkej postavy musel vyníkať veľkým fyzickým fondom. Na stavbu svojho rodinného domu použil ako stropné preklady, koľajnice z úzkorozchodnej trate,ktorá viedla z Chabaľky do Tisnej. Tie koľajnice vlastnoručne povynášal z Chabaľky na Šalnyk,odkiaľ ich potom koňmo  dopravil na svojú stavbu.S manželkou mali jednoho syna,ktorý krátko po narodení zomrel,a tri dcéry:Máriu,Annu a Helenu.Mária po krátkej nemoci zomrela veľmi mladá vo veku 22-dvoch rokov.Anna po dlhodobej nemoci tento svet opustila v domove dôchodcov v Stražskom.Helena je šťasne vydata a má dve dospelé dcery.Pán Žiga sa dlho držal statočne,pracoval do posledných chvíľ a lekára i zdravotnú starostlivosť poznal iba krátko pred svojou smrťou.

                 Na jar v roku 1985 vo večerných hodinách pri návrate domov z krčmy zahaňal svoje kozy do dvora tak nešťastne,že spadol do priekopy a zlomil si krček panvovej kosti.Po prevoze do nemocníce v Snine bol úspešne operovaný a priputaný na nemocničné lôžko.A ako to už u starých ľudí chodí,dostal ťažký zápal pľuc, ktorému 27.05.1984 podľahol.Pochovaný je na miestnom Hramnyku v Ruskom.Nech mu je zem ľahka.

HORE 

 

 

 Mikuláš MAKAJ/Микола МАКАЮВ/

 

 

 

                  Svojráznou a výraznou postavou našej obce pre nás pamätnikov bol nebohý Mikuláš Makaj./Микола Макаюв/Dátum narodenia tejto osoby sa mi nepodarilo zistiť,ale treba ho hľadať niekde na rozhraní 19.-20.storočia.Bol to človek bohabojný,pracovitý a od Pána Boha obdarený šikovnosťou a zručnosťou.Ovládal snáď všetky remesla na svete.

                   Mikuláš Makaj prežil dve svetové vojny.Na sklonku 1.svetovej vojny po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku 1.ČSR,keď hranice štátu ešte neboli presne vytyčené a vojenský zabezpečené,sa menovaný dostal do sporu s okupačnou správou kvôli pytliactvu.Po úspešnom zložení srnčieho kusa došlo zo strany maďarských žandárov k jeho prenasle dovaniu pri ktorom stratil svoju čapicu.Pri konfrontacii občanov obce s dotyčnou čapicou nik nevedel komu ukazovaná čapica patrí.Až na jedného nemenovaného dobraka, ktorý v tej dobe vykonával funciu panského hajnika.Ten si presne spomenul a udal Mykolu.Maďarský žandari pre Mýkolu prišli práve v čase,svojej vlastnej svadobnej hostiny. Po následnej bitke nešťastník utrpel ťažke poranenia hlavy s trvalými následkami.K tejto poľutovaniu hodnej události došlo i napriek tomu že v obci už boli dislokováni i český žandári.

                   Od tých čias trpel hlbokými depresiami,ktoré si uľavoval výkrikmi a nadavkami po celej dedine typu:“Maďarska šapka my vybrala všetky kyšky.“,“Korera koročiť iz vychodu na Ďurkovec“ na doplnenie treba do toho doplniť i všetkých svätých.Mne osobne sa vryl nezmazateľne do pamäti ako človek vysokého vzrastu,zababušený do dlhého manteľa v čižmách,okolo hlavy omotaný šál na ktorom bola pevne usadená šapka,kračajúc pevným krokom vedľa voza naloženého do plna drevom,ťahaný dvojzáprahom v doprovode statného čierného psa.My,ako malé detí,sme sa hrozne balí,keď sme ho videli kráčať hore dedinou s čapicou v ruke a sprškou nadávok na celý ten zákerný svet,ktorý mu takto ublížil.Inač to bol dobračisko a nepamätam si aby niekomu ublížil. Smutné na tom je, že dnes niektoré politické strany používajú výrazy ako Horný felvidek. Čo však na vyššie menovanom obdivujeme je jeho majstrovstvo, hoci nechodil do žiadnych škôl.Vedel urobiť rebribňak, obahriť kolesa, vyrobiť podkovy, podkuť koňa, ale aj ušiť nohavice. Pravdaže také niečo ako vyrobiť pluh, keď bol základný odľatok zo zliatiny, delili sa dve skupiny „Kryľak a Liatý“ vrátane drevených časti hriadeli, čapihy a polužňata, vrátané kolies a ich okutie, alebo výroby drevených brán na bránenie pooranej role s oceľovými zubami, ktoré sa v tej dobe používali, ktoré postupne nahrádzali braný železne.

                 Bol ženaty. Spolu so svojou manželkou Anastaziou Kocovou/Нацьов Мікеровов/ mali štyri deti.Jeden chlapec im krátko po narodení zomrel,dcery Anna a Mária po vojne odišli do Čiech a do Ruského už sa nikdy nevrátili. Najmladší syn Michal žil s otcom v rodinnom domku až do konca.Manželka Anastazia zomrela vo vojne na tyfus.

                 Kedy opustil tento svet naš Mykola neviem.Pochovaný je na Hramniku,ale kde to je ťažke určiť,pretože čas nielen lieči rany,ale i zarovnáva vrásky hrobov.

                                   Česť tvojej pamiatke Mykolo.

 Tichu spomienku na človeka si dovolil vysloviť p.Dušan HIRČA.

 

 

 HORE

 

 Michal Makaj/Мішко Макай/

 

 

                   Miško Makaj sa narodil 20.mája 1928 roku Mikulášovi a Anastazii Makajovej rod.Kocovej.Po smrti svojej matky a odsťahovaní sestier do Čiech ostal bývať u otca v rodinnom domku.V rodnej obci obsolvoval zopar tried citrkevnej školy s maďarským vyučovacím jazykom.V 1949 roku nastúpil vojensku základnu službu.Bol prezentovaný ako vodič tanku a dosiahol hodnosti čatara.

                   Po návrate z vojenskej prezenčnej služby sa popri otcovi zapriahol do gazdovského chomúta.Vlastnili pár dobre krmených koní,dve kravy a plný dvor hydiny.Po založení LPM – Ulič a zriadení LZ v Ruskom stal sa jeho zamestnancom a vykonával funkciu pilčika.Po smti svojho otca všetko rozpredal a s gazdovstvom nadobro skončíl.

                   Bol nesmierne zručný a vynaliezavý. Okrem uvedených remesiel svojho otca vedel opraviť, hodinky, rádio alebo televízor.Bol vychyreným dlhoročným pytliakom ale i hlavným zbrojnošom pytliakov.Nezabudnuteľný je jeho príbeh ako učil,príslušníkov VB hraničného oddelenia v Ruskom variť „Samohonku“. Známe je aj jeho vyhlásenie po jednom incidente, že do jeho domu majú zákaz vstupu, policajti, chuligáni, a zlodeji.Žil sám v opustenom domčeku,ktorý pomaly chatral.Bol veselej povahy,rád sa usmieval a rozprával veselé príhody.Krkolomnú cestu z „Hospudky u Hřbitova“ domov cez rieku Cirocha mál dokonake zvládnutu za akehokoľvek stavu,počasia či doby. Aj keď o Miškovi kolovali po Ruskom rôzne historky,bol to rovný a zasadový chlap.Nebol síce tak pracovitý ako jeho otec Mykola,ale svoju prácu si zastal a rád pomahal.

                     Miško Makaj odpočíva na miestnom cintoríne v Ruskom,či vedľa svojho otca a matky neviem,nech je mu ta rodná zem ruščanská ľahká.Vičnuju pamjať, blaženyj pokoj, daj jomu Hospodi Bože.Až niekedy vaše kroku zabludia na tie pietné miesta prosím vás,vzdajte tichu spomienku i tomuto nášmu bývalému spoluobčanovi.

                                                              S úctou Dušan Hirča

 

 HORE 

 

 

Juraj PAUCO/Юрко ПАВЦУВ/

 

 

            Vážení návštevníci web stránky, tento článok vznikol za veľkej pomoci  môjho priateľa pána Ing. Jána Čornaniča, ktorý všetky podstatné údaje o tejto pre dedinu Ruské nie neznámej postave ľudového rozprávača Jurka Paucovoho (Juraja Paucu) zistil i keď po toľkých rokoch to muselo byť namáhavé.Preto by som mu chcel poďakovať aj v mene vašom, pretože pripomínaním priebehu života v našej domovine aj úsmevnou formou, upevňuje jednotu tam kedysi žijúcich ľudí, ale aj ich potomkov, ktorí si našu dedinu zamilovali cez rozprávanie svojich otcov, materí, respektíve starších súrodencov. Ale poďme k samotnému opisu obyvateľa našej dediny, kantora v cerkvi, úspešného ľudového liečiteľa dobytka a v neposlednej rade otca a živiteľa rodiny v pomerne biednych časoch.

              Juraj Pauco sa narodil v prekrásnom lone prírody v časti chotára Runom 8.januára 1901 roku v drevenici s  hlinenou podlahou pecou s „kafľami a civkou“ rodičom spolu s ďalšími dvomi bratmi Vasiľom a Fedorom s ktorými prežívali pekné i keď nie veľmi majetne detstvo bohaté na všelijaké príbehy, ktoré boli základom každých „večurok“. Pri ktorých vznikali príbehy pri svetle, ktoré izbu osvetľovalo iba od otvorených dvierok pece, boli to príbehy podobné tým, ktoré neskôr rozprával aj nebohý Juraj Pauco. Po dovŕšení dospelého veku sa oženil, aby mame priviedol do domu pomocnicu na prácu, hoci obhospodarovali iba 1,5 ha pôdy čo sotva stačilo, aby chovali dve kravy jedná z kráv mala poetické meno na vtedajšie časy Gizela a jednu kobylu Julku, ktorá sa stala námetom nie jednej jeho rozprávky. Práce bolo na gazdovstve, ktorým sa rodina živila stále dosť, preto si pomáhal aj svojimi vedomostiami, ako správny gazda vedel rozpoznať podľa príznakov a správania sa dobytka jeho zdravotný stav. Liečilo sa púšťaním krvi zo žily z pod jazyka hovädzieho dobytka čo sa zatrelo soľou, alebo modrou skalicou, voda s priliatím octu slúžila pri očemerení dobytka na masáž a naťahovanie kože, zdutie sa liečilo prebodnutím slabín nástrojom na to určeným zvaným „Trokar“, niekedy pri otelení kravy teľa nebolo správne otočené na telenie bolo to treba vykonať jeho otočenie a to všetko nebohý Juraj ovládal, okrem toho vedel nie len spievať ale poznal aj cirkevno- služobný poriadok preto že od malička nasával spolu s materinským mliekom aj vieru svojich rodičov v Trojjediného Boha, Otca, syna, a  Svätého Ducha a tak bol aj kantorom v cerkvi až do našich čias.

              Jeho celoživotnou partnerkou, manželkou sa stala Júlia rodená Lauruská s ktorou si v dolnom konci obce zvaný „Plaj“ vystavali vlastný rodinný dom do ktorého, im Pán Boh požehnal štyri dcéry a jedného syna, ktorý mimochodom bol dojčený matkou do veku piatich rokov a ktorému sa tak tešil, že rod nevymrie po praslici, že tiež bol námetom jeho „pripovidok“ a rozprávok. Hoci je príbeh rodiny neúplný uvádzame to čo je nám známe, dcéra Anna sa vydala do Veľať okr. Trebišov, ďalšia z dcér za Eliáša Koca ( Vušalovoho) o ostatných dcérach ako som spomínal nie sú vedomosti, syn Jozef sa vysťahoval s rodinou do Čiech, kde žíl v meste Kolín, kde aj zomrel, vnuk nebohého rozprávkara pravidelne navštevuje s láskou rodisko svojho deda a otca, aby sa pokochal krasov prírody bývalej dediny Ruské, dediny svojho otca.

Okrem toho je pre náš článok dôležite jeho vyjadrovanie v štýle „Chválenkári na Pijavé“, veď posúďte sami (budem to uvádzať v priamej reči možno, že už niečo aj skomolené, alebo prifarbené, alebo každý to uvádza inak):

 

-cez vojnu (rozumej druhu svetovú) mali také zemiaky, že ich nesypali do pivnice, ale skladali do „rakašov“ šorov ako drevo


-tiež vraj mali toľko zrna, že keď dopadol delostrelecký granát do „susika“ niečo ako drevená komoda na skladovanie zrna, tak sa z neho zrno sypalo počas celej vojny


- alebo ak jeho kobyla Julka vyhodila kopytami na mieste zvanom „Pohar“ tak na druhy deň našiel podkovu pod dvermi do chrámu vzdialenom cca 1km


-raz keď neskoro prišiel domov a nechcelo sa mu zapáliť sviečku zobral misu spoza pece, kde boli pečené pirohy a jedol, ale medzi tým sa tam okotila mačka a tak pojedol aj malé mačiatka, to však zistil až druhý deň, keď sa mu zo žaludka ozyvalo mňaukanie


-v jesení pri vození maštaľného hnoja na pole pod uhor, dostal bolestivé záchvaty slepého čreva, našťastie mal pri sebe nôž a tak ho vyoperoval, ale nemal to čím zašiť, ešte šťastie, že v Makajovom plote bol drôt, ktorý na tuto podarenú operáciu na zašitie rany postačil


-keď bol hospitalizovaný v nemocnici a následné operovaný, tak pán primár Lopatník ho zabudol zašiť, a kvôli tomu mu z brucha vypadali obložené žemle, ktoré si predtým kúpil v bufete a zjedol


-keď sa jeho dlho vytúžený syn Jožko rodil manželka ho poslala za pôrodnou babicou, no pokiaľ prišiel domov tak narodený syn Jožko už opravoval vstupnú bránku na oplotení


-keď jeho manželka kŕmila mačku a dala jej kávu z mliekom (Meltu) potvora mačka mlieko vylízala a kávu nechala tak

Vážení návštevníci web- stránky, nie je priestor na opísanie všetkých či už chválenkárskych, alebo rozprávkových príbehov nebohého Juraj Pauca, ktorého telo je pochovane na Ruščanskom cintoríne „Hramnyku“

Česť jeho svetlej pamiatke!


Príbeh do písomnej podoby spracovali Ing. Ján Čornanič a Dušan Hirča

 

 

HORE

 

 

 SPOMIENKA NA UČITEĽKU - OSOBNOSŤ

                  Vážení spolužiaci rok narodenia 1955, alebo rok 1954,

prezerajúc si web stránku verím, že nie len mne našej prekrásnej

obce Ruské a ľudí v nej žijúcich vo vtedajšej dobe som natrafil na

fotografiu našej učiteľka „Našej zlatej KARASKY“áno píšem

s veľkými písmenami.

                   Učitelia dnes svoju prácu berú česť výnimkám,

 ako zdroj obživy zabezpečenia, rodiny najmä v našom východnom

ekonomický biednom cípe Slovenska, ktoré už toľko vlád, šlo

 zrovnoprávňovať zo západnýmikrajmi, že to už pripadá ako folklórne

 cvičenie. No ale nie to je zámerom, zámer je poukázať po rokoch,

 keď sme dozreli a máme vnukov na našu pani„Učiteľku“ ktorej

učiteľstvo bolo čosi viac ako premietnutie práce do výplaty, bolo to jej

 p o s l a n i e. I keď podmienky v akých zabezpečovala naše vedomosti

 v starej „Bačovni“ sa z dnešnými nedajú porovnať, ako aj jej láska

 k deťom a každému žiakovi. Viete človek v určitom veku začína

hodnotiť nielen svoj život, ale aj ľudí ktorých mu osud postavil do

 cesty a ktorí svojím správaním sa, na celý život ovplyvnili aj nas. Zo

 všetkou zodpovednosťou môžem povedať, že jednou z nich bola naša

Karaska a druhým takým človekom v mojom živote i keď vtedy som sproti

tomu búril v rokoch puberty, dnes by to nazvali tinegerkým obdobím

bol Ing. Miron Molčan na SPŠS v Bardejove.

                   S láskou a úctou spomínam na tu drobnú, peknú dievčinu,

ktorá prišla do obce Ruské, kde dostala umiestenú ako učiteľka pre

 nižší stupeň Základnej deväťročnej školy, a okrem toho , že sa musela

 prispôsobiť ľuďom ďaleko od Prituľan, zariadiť si niekde bývanie.

Ako to už býva, tato stáž sa jej stála osudnou v tom smere, že v obci si

našla svojho druha, manžela ktorého tak ako sľúbila pri sobáši

neopustila až do smrti. Samozrejmé, že to neuniklo nám a poviem Vám,

že sme boli riadni nespratníci a pokrikmi Jurku Pavličkuv sme jej to 

dávali na vedomie, že o tom vieme.V triede s dymiacou pieckou

a celo drevenými lavicami vlievala do nás počiatky poznania Alfavitu

(my sme sa totiž učili v azbuke, a až od polroka tretieho ročníka sme

 začali  Slovenčinou)a niekedy doslova bolo treba z jej strany

 nedozerné množstvo trpezlivosti, lebo ak sme sa v neskorú jeseň

vybrali na trnky a vrátili sa po dvoch hodinách, musel niekedy nastúpiť

 („Makarenko“), čo malo za následok, že sme ušli z triedy do blízkeho

 lesíka na stromy -brezy a chudák učiteľka tŕpla, aby sa nikomu nič

 nestalo pádom zo stromu. Po určitej chvíle trucovania sme sa vrátili do

 triedy, kde sme opäť našli usmievavú učiteľku možno, že šťastnú, že

 sme celí a opäť s vervou jej typickou začala nalievať vedomosti do

 našich malých hláv.

                            V 60 – tích rokoch bývali veľmi tuhé zimy snehu 

 v Ruskom bolo a stále je v zimných mesiacoch dosť a tak na koniec

 vyučovania zvlášť, ak sme sa učili poobede ešte prezrela každého

 žiaka ako sa poobliekal, či ma všetko zapnuté. Ak tomu bolo tak

a z horného konca nebohý Ján Kriška (Chabalčin) bol so sankami na

 ktorých sa vozil hnoj za nami pri škole, šlo sa domov, napísať

 „Domašnie zavdania“ a naučiť sa čítať z čítanky,alebo

„Krajeznavstvo“(Vlastiveda). Samozrejmé, že sme sa učili aj

 gramatiku a tak, vznikali riekanky „Imennikom nazyvajeť sja

častyna movy, šo najila sja polovy, zakusila varenykom ce

nazyvajeť sja imennikom (Podstatné mena) a pravdaže aj lyžovačka

a hokej.Najdôležitejšie na tom všetko je to, že našu Karasku si

z nášho ročníka každý aj dnes po rokoch ctí a cení nie len ako učiteľa,

 ktorému jeho povolanie bolo fakt povolaním, ale aj ako človeka. „Na

 mnohaja i blahaja lita naša Karasko“

                           

                           S úctou spomína Dušan Hirča

 

HORE 

 

 

 


Fedor LITIK


(Федур ЛИТІКУВ)



	Vlastne ja ani neviem, kedy menovaný pán sa narodil a kedy zomrel 
ani na, ktorom mieste Hramnyka je pochovaný. No chcel by som pripomenúť, 
že tato rodina v Ruskom žila, no vplyvom nepriaznivého osudu začiatkom 
70-tích rokov toto meno v našej obci zaniklo. 
 
             Pôvodný drevený rodinný dom Litikových sa nachádzal 
za Kovačkom, v ktorom sa narodili Mikola, Fedor a Anna.
Mikola sa oženils Máriou Farmerovou z Veľkej Poľany s ktorou 
mál jedinú dcéru Annu,ta však v čase veľkej hospodárskej kríze odišla 
spolu s ďalšími troma dievčatami do Francúzka odkiaľ sa už nevrátila.
V ČaseI.svetovej vojny Mikola s Fedorom narukovali do 
c.k.Rakúsko-Uhorskej armády a boli odoslaní na front do Ruska.
No šťastie obombratom nežičilo. Mikola sa z vojny už nevrátil 
a Fedor si doniesolzmrzačenú ruku. Po návrate do rodičovského domu 
sa ujal hospodárstva na neveľkom poličku po staršom bratovi 
a dokonca sa oženil s jeho ženou - vdovou. Spolu mali ešte dve deti syna 
Ivana a dcéru Zuzanu. Lenže šťastie do Litikového domu si cestu nenašlo.
Dom im zhorel v II.svetovej vojne. Dcéra Zuzana, o ktorej ľudia  rozprávali,
že jej niečo pochybilo v hlave zmrzla na seredyni v Bindzárových /Bojkových/
rujinach. V rámci dvojročného plánu na obnovu vojnou zničených dedín si na 
začiatku dediny pod Stavlincom postavili už murovaný dom. Krátko nato mu 
zomrela na týfus jeho manželka a syna Ivana v čase sinokos zabila mína na 
Šalniku,keď ju chcel zneškodniť.

           Po tomto slede nešťastných udalosti pán Fedor akoby zanevrel na celý svet. Prestal hospodáriť a zvýšil prijem derevjanky. Často krát ho bolo vidieť ako sedí na podsienku, fajčí fajku a díva sa uboleným pohľadom na západ slnka. S obľubou žul bagov alebo tabak a vtedy strašnepľuval na zem. Až ráz keď som sa vracal zo štúdii domov som si všimol, že podsienok u Litika je prázdny. Po príchode domov mi matka so smútkom v hlase oznámila, že Fedor Litik pred pol rokom zomrel.

 

 

                         Česť tvojej pamiatke FEDORE!

 

  

HORE  

 

Kalendár udalostí


<<   Apríl 2017   >>
Po
Ut
St
Št
Pi
So
Ne
     
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30

Príbuzné témy


Cintorín obce Ruské na
www.cisarik.com
Cesta domov