RUSČANSKÉ PASTORÁLE
Vážení rodáci, priaznivci a návštevníci webovej stránky bývalej obce RUSKÉ. Po dlhšom rozbore a vyhodnotení kladných a záporných hodnôt sme rozhodli zrušiť nefunkčnú a formálnu sekciu Občianského združenia a nahradiť ju sekciou RUŠČANSKÉ PASTORÁLE.
V tejto sekcii chceme zachovať a rozvinuť nedospievanú pieseň naších predkov o bolesti a smutku,radosti i láske.Uchovať v srdciach ich piesne,šum lesa a ston naších karpatských hôr zvráskavených hlbokými brázdami veselo žblnkotajúcich horských potôčikov.Skrátka,kto sa tam raz narodil,žil a vyrástol je navždy poznamenány túžbou návratu do svojho rodného kraja ku svojmu hniezdočku tak ako lastovička.Ani sa nechce veriť a srdce to ani nepripúšťa,aby takáto dedinka ,ktorá je bytostne späta s týmto krajom padla do zabudnutia.Dedina,ktorej zem bola skropená krvou od jej založenia až cez najničivejšie svetové vojny.No vždy sa dokázala zoprieť svojmu osudu a vstať z popola.Až nadišiel jeden rok,jeden deň….Už sa nikdy nedozvieme ake piesne by boli spievané v Ruskom našími predkami,ale pokusme sa spoločnými silami doplniť tento virtuálny sen o našom Ruskom.Touto webovou stránkou chceme dosiahnuť to,aby pieseň naších-ruščanských-predkov nezanikla s našou vydedenou generáciou,ale aby sa postupne vliala do sŕdc naších potomkov a nastupujúcej generácie.
Obsahovo táto stranka je zameraná na pomenovanie chotára,zostavenie slovníka slov používaných vyhradne v ruščanskom náreči,popis pracovného náradia ako napr.voz,krosna atď.,dochované zvyky a obyčaje,zaujímavé drobné príbehy či historky a v nekonečnom rade spomienky na niektorých pre nás zaujímavých naších rodákov.
Váženi priatelia,očakávame vašu aktívnu spoluprácu pri tvorbe tejto sekcie za ktorú vopred ďakuje vaša redakcia.
Vedením tejto sekcie bol poverený Vladimír VASKO
K 25. výročiu RUŠČANSKOHO EXODUSU
Dolu Ruskym voda po kameni skače, roky utikavuť a serdeňko plače, bo z našoho domu musili sme ity, aby druhi ľude Rušanskú vodu mohli pyti. Dvadsaťpjať roku, je jak sme odyšli, aj náš lis zelenyj za nami hurko, plače bo v poryvach vitru joho holos čuti, vernyjte sa dity ja budu raditi. Zustali pusti polia, luky i háji, tam de byli našy domy, tam dnes vitor plače. Žalostnyj to pohľad na našu prírodu, kotrá bez čolovika staje sja divokou. Praotcovia, otcovia didove i babky, mamky naši ľuby na Hramnyku spočivajuť u hrobach ležať a my jak chočeme ich hroby spravity povolenia treba, žeby domu ity.
Oj Velykoj pole, Kruhľak či Mohlica, tak jak rodná maty za ditmy plačuť u širij svit pozeravuť, každu minutočku a svojich ditočok čekavuť s velykov radosťov. Vernyjte sa dity domu do svojich budyku, tu doma nam bude veseleňko žyty.
Ale krutyj osud, zasahnuv do žiťťa, poslav ľudej z domu, velyka to clivota, no ľude naši jak to Christos káže druhomu pomohli, jak Christu samomu a sami v čužij zemli začinali odznovu, ubystia staviaty, choč len jak spominku k byvšomu domovu. Rozyšly sja ľude po sviti širokum, aby raz v ročku na stritnutia domu mohli prijty, no ne furt sa to udasť a tak sa suside po dvadsiatých rokoch, stričajuť a prosiať sja sebe samoho šo to za čolovik či z našoho sela a či nebodaj nemuj susida, bo dobryj susida lipšyj jak muj brat rodnyj, bo znaje vsi dobrá i prikoria jaki probihavuť u životi mojum, žijeme tu spolu zo všytkov klopotou, kotru brat sa doznať lem iz pisma moho.
Rusnaci, rusnaci, mili sestry i braťa, kuľko raz už naši prarodičia musili prikoria znašaty, utyskom byli biti i syti, no svojou povahov byli ľude istinny, jak tota holuzka iz vinnoji revy, kotra sa odlomiť a jak v zemľu vpade, vna znova vyroste i plody prinosiť solodší od medu, že by sme sja setry i bratia z toho poučili a na vzajomnu vstriču do rodnoho kraju jak k solodkomu domu sja zbyrali, de i slyza z radosti vpade z ľubovi do kraju i svoho bližňoho – miloho. Proto vo velikyj miry na stretnutia prijdyte, zo vzajomnoj vstriči radosty zažijte.
Bo naši naňkové, pri dennuj roboti v kraju prekrasnum žily i spivaly, Boha prosľavlali, až poky panove vštko im nevzali. Choč serce nas boliť, za take odnosinia k pokoliňu našomu, nehnivajme Boha bo u rodnum kraju vse budeme doma. Tam,de sme vyrosly perši lásky mali, tam naši spomienky v predstavach živuť a kraj naš opuštenyj, oživľuvuť znova, jak b to vštkoj bylo včera. V Beskydi sa hrabalo po valali krasnyj spiv bylo čuti a dvory zas prekrasna voňa sina zaplavila. Kraju muj, kraju, moja kolysočko, v tvojum loni ja vyrastav i tu do materinoji hrudi sa prisavav i sylu do života naberav.Tak i ty kraju naš,nam svojim povitrjom sylu dodavaš. Choč jes hornatyj k životu potrebnyj chlib naš každodennyj.
Ši i tuto nebo nad tobov, šumnyj blankyt maje, šo našomu sercu potichu Hraje. Jafory, hriby, malyny i čornici kraj naš prosľavli po cilyj okolyci. Zato Ruščane, Poľanci, Smulničane, Zvalčane, Stružničane, Daranci, Starinci, kraj naš v laski majte a na našu riku Cirochu za jej dobru vodu nikdy ne lajte, že tuta dobra voda je toho pričinou, že zme z domu museli odyjti, skori sja ňou skuste vychvaľati a u Hospodňoho Boha za tutu lasku k bližňomu svojmu šo z našoji vody chosen maje, choč malu, no zasluhu i odpušiňa hrichov majte.
I ja zvu Vás na stretnutie serdečno,v šo najbuľšum počti v peršu prazdninovu sobotu i v nediľu v našum byvalum valali zijty sa a zo vzajomnoho stretnutia radosť zažity i na molodi roky pospominati.
Ruščan Dušan HIRČA (Hyrčuv)